Spustiť audio verziu
Keď dieťa kričí, vzdoruje, ubližuje alebo „nepočúva“, veľmi rýchlo ho označíme za problémové. No čo ak za týmto správaním nie je zlý úmysel, ale strach, bezmocnosť, stres alebo presvedčenie, ktoré si dieťa odnieslo zo vzťahov? Keď sa naučíme pozerať za správanie, môžeme namiesto nálepiek vidieť dieťa, ktoré potrebuje porozumenie, hranice a bezpečný vzťah.
Keď dieťa uverí, že je zlé
Ale prečo sa potom niektoré správajú tak, akoby boli?
„Mami… budeš na mňa zase kričať?“
„Prečo si to myslíš?“
„Pretože som zlá…“
Táto veta býva pre rodiča bolestivá. A zároveň odhaľuje niečo veľmi dôležité: žiadne dieťa sa nenarodí s presvedčením, že je zlé.
Dieťa sa to naučí postupne.
Dieťa si požičiava náš pohľad na seba
Keď sa rozprávame o „problémových deťoch“, často používame slová ako vzdorovité, neposlušné, agresívne, manipulujúce či nezvládnuteľné. No psychológia sa na vec pozerá trochu inak. Namiesto otázky „Čo je s tým dieťaťom zlé?“ sa pýta:
„Čo sa tomuto dieťaťu deje?“
To je zásadný rozdiel.
Dieťa totiž neprichádza na svet s hotovým obrazom o sebe. Nevie, či je dosť dobré, milované, prijateľné alebo problémové. Toto všetko sa učí vo vzťahu. Najmä cez rodičov. Jednoducho povedané – dieťa si požičiava náš pohľad na seba a postupne si z neho vytvára vlastný vnútorný hlas.
Čo sú introjekty a ako vznikajú
V psychológii, najmä v gestalt prístupe, používame pojem introjekt. Ide o presvedčenia, hodnotenia a odkazy, ktoré dieťa preberie od významných dospelých bez toho, aby ich dokázalo spochybniť. Malé dieťa si totiž nevie povedať:
„Mama asi kričí, lebo je vyčerpaná.“
Oveľa častejšie si vyvodí jednoduchší a preň logickejší záver:
„Mama kričí kvôli mne. Asi som zlý.“
A tak sa postupne ukladajú vety, ktoré si neskôr v dospelosti často ani neuvedomujeme:
Nie som dosť dobrý. Niečo so mnou nie je v poriadku. Musím byť poslušný, aby ma mali radi. Keď spravím chybu, sklamem druhých. Moje emócie sú problém.
Zriedka to vzniká jednou vetou. Skôr stovkami malých každodenných momentov.
Malé vety, ktoré sa ukladajú hlboko
Keď dieťa opakovane počuje: „Čo je zase s tebou?“, nemusí vnímať rodičovskú únavu. Počuje skôr odkaz: „So mnou je niečo zle.“ Keď počúva: „Prestaň plakať, nič sa nestalo,“ nemusí sa naučiť regulovať emócie. Môže sa naučiť niečo iné: „Tomu, čo cítim, sa nedá veriť.“
A keď lásku alebo prijatie podmieňujeme správaním – „Keď budeš dobrý, budem spokojná“ alebo „Takto ťa nikto nebude mať rád“ – dieťa si môže odniesť presvedčenie, že prijatie si treba zaslúžiť.
Potom sa čudujeme, že z „neposlušného“ dieťaťa vyrastie dospelý, ktorý nevie povedať nie, neustále sa snaží vyhovieť druhým, bojí sa odmietnutia alebo je na seba až neprimerane tvrdý.
Nevznikajú zlé deti. Vznikajú adaptácie.
Preto je dôležité povedať jednu možno nepríjemnú, ale zároveň oslobodzujúcu vetu:
Nevznikajú zlé deti. Vznikajú deti, ktoré sa nejakým spôsobom adaptovali na svoje prostredie.
Dieťa, ktoré kričí, možno zažíva veľa kriku. Dieťa, ktoré udiera, môže samo prežívať veľkú bezmocnosť. Dieťa, ktoré „nepočúva“, môže byť v stave stresu, kde jeho nervový systém jednoducho nestíha spolupracovať. A dieťa, ktoré vzdoruje, často nehovorí: „Chcem vás zničiť,“ ale skôr: „Neviem si poradiť s tým, čo sa vo mne deje.“
To neznamená, že problémové správanie máme ignorovať alebo ospravedlňovať. Znamená to, že ho začneme chápať ako správu – nie ako dôkaz pokazenej povahy.
Pretože za vzdorom býva často bezmocnosť. Za agresiou strach. Za krikom dlhodobé nepočutie. A za „neposlušnosťou“ niekedy len dieťa, ktoré ešte nemá schopnosť zvládnuť veľké emócie.
Dobrá správa je, že ak sa naše vnútorné presvedčenia vytvorili vo vzťahu, vo vzťahu sa dajú aj meniť.
Oddeľujme dieťa od jeho správania
Pre dieťa býva veľmi liečivé počuť vetu:
„Tvoje správanie sa mi nepáči, ale ty nie si zlý.“
Je obrovský rozdiel medzi vetami:
„Si agresívny.“
a
„Udrel si brata a to nie je v poriadku.“
V prvom prípade hovoríme o identite dieťaťa. V druhom o konkrétnom správaní. Pomáha tiež najprv pomenovať emóciu a až potom nastavovať hranicu:
„Vidím, že si veľmi nahnevaný. Rozumiem tomu. Ale ubližovať nemôžeme.“
Dieťa totiž nepotrebuje, aby sme mu emócie zakázali. Potrebuje sa naučiť, čo s nimi.
Tento článok možno nie je len o deťoch
Rovnako dôležité je všímať si vlastné automatické reakcie. Najmä tie, ktoré z nás vyletia v strese.
„Neotravuj.“ „Čo zase chceš?“ „Ty nikdy nepočúvaš.“
Niekedy to totiž nie sú naše vety. Niekedy sú to vety, ktoré sme kedysi sami počúvali.
A práve tu sa článok možno prestáva týkať len detí. Čo ak ste pri čítaní zistili, že aj vo vás žije hlas, ktorý hovorí:
Nie si dosť dobrý. Musíš všetko zvládnuť. Nehnevaj sa. Nesklam druhých.
Možno to nie sú vaše slová. Možno sú to staré introjekty – odkazy, ktoré ste kedysi prijali ako pravdu o sebe.
To nie je dôvod na vinu. Ani voči rodičom. Ani voči sebe. Je to miesto, kde môže začať zmena.
Komu patrí hlas vo vašej hlave?
Skúste sa pri silnej reakcii niekedy zastaviť a položiť si jednoduchú otázku: „Komu vlastne patrí tento hlas v mojej hlave?“ Je naozaj môj? Alebo je to stará veta, ktorú som kedysi prevzal ako pravdu?Práve tam často začína uzdravovanie – nielen rodičovstva, ale aj nás samotných.
Deti nepotrebujú dokonalých rodičov
Nikto z nás nebol vychovaný dokonale. A ani naše deti nebudú mať dokonalých rodičov. Dobrou správou však je, že nemusia mať dokonalých rodičov. Potrebujú dostatočne bezpečných rodičov – takých, ktorí sa dokážu zaujímať o to, čo sa za správaním dieťaťa skrýva, a ktorí sú ochotní pracovať aj na vlastných reakciách.
Nikto z nás nebol vychovaný dokonale. A ani naše deti nebudú.
Ale môžeme prestať nevedome odovzdávať to, čo bolelo nás. Držím nám v tom palce, priatelia.
