Ty si vo svojom veku naozaj veľmi produktívna a dá sa povedať, že u teba sa už dá hovoriť o takých tých naozaj prvotných a pomerne celkom slušných úspechoch. Čo ty na to?

„No tak áno. Ja sa teším, že mám príležitosť aj v divadle aj v televízii, že teda popri tom zvládam aj školu. A dúfam, že to pôjde ešte ďalej.“

Čo považuješ za úspech?

„To, že mám úžasnú rodinu, ktorá mi vždy pomôže a nenechá ma nikdy v štichu. To je môj najväčší úspech.“

Čiže ťa podporujú…

„Veľmi ma podporujú. Naozaj bez nich aj tento rok som mala taký naozaj ťažký a bez nich vlastne by som nebola tu a nemala som taký ten úspech, ako sa o tom hovorí.“

Máš svoje úspechy za sebou. Kvôli čomu ďalej pokračuješ v štúdiu? Prečo študuješ ďalej a stále na sebe tvrdo pracuješ?

„To je výborná otázka, lebo to mi dávajú teda aj moji pedagógovia. Je to veľmi ťažké, lebo ja naozaj do tej školy chodím, ale veľakrát aj vymeškám a stále mi dávajú otázku, že prečo študujem, keď už robím. Je to preto, že som narazila na dobrého pedagóga a myslím si, že nie som ešte tak dokonalá, tak dobrá, ako by som chcela byť. A preto tam chodím a preto sa snažím zdokonaľovať.“

Čo je to, čo ťa ženie dopredu? Čo je tvojim hnacím motorom?

„Ja som bola odmalička vedená aj som mala taký príklad, že moji rodičia boli veľmi pracovití, niekedy až príliš, čiže ja to mám asi tak trošku aj v sebe, že ma to baví, mám rada ľudí, mám rada, keď sa stále niečo deje, keď môžem niečo tvoriť. A práve to herectvo, alebo divadlo alebo seriál, tam sa začína vždy od začiatku. Každá rola je nová a každá rola je iná a vlastne to ma na tom baví, že stále môžem niečo objavovať, niečo skúšať. Takže to ma asi ženie dopredu, že ma to baví a že je to zaujímavé.“

Ja viem o tebe, že si naozaj veľmi vyťažená. Zostáva ti čas aj pre seba?

„Ja si myslím, že človek si musí vedieť urobiť čas pre seba aj keď má toho veľa. Keď je veľmi vyťažený, tak to stojí na takých drobnostiach a to si myslím, že by mal každý v sebe hľadať, lebo potom práve môže vyhorieť.“

A ako to robíš, že si dokážeš nájsť ten čas pre seba? Ako to robíš? Aký je tvoj recept na to?

„Stane sa veľakrát, že prídem večer unavená domov po natáčaní a fakt človek je úplne zničený a vlastne musí sa pripravovať na ten ďalší deň, tak vždy si poviem, že si dám hodinku pre seba. Tak si niečo dobré uvarím, zapnem si lampičku, ľahnem si na gauč, niečo si prečítam alebo si niečo pozriem, mám doma zajka, takže trošku sa mu povenujem a potom sa idem zase venovať veciam ďalej. Alebo niekedy idem na výlet alebo do wellnes. Také drobnosti, ktoré mi tak oživia ten život.“

Čiže je to také vedomé rozhodnutie, že to ideš urobiť teraz a venovať ten čas sebe?

„Ja si myslím, že je to potrebné lebo…to som sa v živote naučila, že išla som na doraz zabúdala som na seba a potom mi prišli rôzne zdravotné problémy do života. Takže som sa naučila trošku aj zvoľniť a učím to aj mojich rodičov. Je to ťažké, ale snažím sa im to tak vštepiť.“

Oni ťa naučili robiť a ty ich učíš oddychovať.

„Áno, lebo aj to je veľmi dôležité, aby človek bol výkonný, aby mohol mať nejaký úspech, ako to nazývate, alebo aby mohol ísť ďalej.“

A také tie tvoje kritické momenty, lebo každý mal a máva kritické momenty…naozaj niečo, čo ťa dokázalo položiť a musela si sa opäť odraziť od toho dna a ísť hore.

„Každý človek to má v živote, že raz sa mu darí, raz sa mu nedarí. Raz stretne dobrého človeka, raz zlého človeka. Tak to mám aj ja tie také rôzne krivky. Je to tak akože pravidelne by som povedala, že ma niečo položí. Ja som veľmi citlivý človek, ale vždy si uvedomím, že je to úplne zbytočné. A je to aj dobré, že sa to deje, lebo človek tak hľadá viac v sebe a nachádza také tie dôležité veci, ktoré ho posúvajú ďalej.“

Čoho sa bojíš?

„Ja som odmalička veľký trémista. Veľa ľudí mi to neverí, ale som obrovský trémista a mám to dennodenne na tanieri a vždy keď idem točiť, tak naozaj, ako som už spomínala, je to proste všetko od začiatku, čiže ideme točiť nejaký obraz a robíme ho proste prvýkrát a vždy sa bojím, že či to pochopím, či to poviem správne, či to správne zahrám a to sú také mini strachy, také obavy, ale sú dobré, že sú lebo ma vlastne posúvajú ďalej a musím ich prekonávať. Ale tak bojím sa, ako som už hovorila, o tých blízkych, že o nich raz prídem, čo príde…asi toho sa najviac bojím. A možno…vždy sa človek bojí, keď ide do niečoho nového, takže je to také prirodzené. Asi každý z nás to má.“

Aký je tvoj recept na to prekonanie tej trémy? Pretože, ako si povedala, každý deň s tým pracuješ.

„Ja už ako malá už na základnej vždy, keď ma vyvolali, alebo som mala ísť niekde spievať, tak som akože permanentne ušla. To sa mi tak dialo a keď som robila svoj prvý muzikál v živote, tak môj najväčší strach z toho bol nie, že či to zaspievam, či to zahrám, ale to, aby som neušla. Ja som sa bála, že prídem na prvú scénu a proste zdrhnem. No tak som si povedala: „Nesmieš. Proste musíš tam ostať. Chceš to robiť. Už si sa do toho namočila, tak tam proste ostaň.“ A tak to proste je, človek sa musí prekonávať a chce to asi iba čas a ja si myslím, že tým časom sa človek tak osmelí a nájde si v tom takú komfortnú zónu a prekoná to. Nedá sa to asi úplne, ale čiastočne áno.“

A tvoji učitelia ťa učili ako máš tú trému prekonať?

„Moji učitelia podľa mňa veľmi dobre vedeli, že som trémista. Vždy, keď som vyšla, tak som bola úplne hrozne strašne vytrasená…a ja som mala šťastie na veľmi prísnych profesorov, ktorí sa nebáli po mne aj zakričať, čo som trošku ťažšie zvládala, ale vlastne to ma naučilo aj tú trému prekonať aj vlastne samú seba prekonať. Takže vlastne ma to naučili istým spôsobom.“

Čo ťa robí šťastnou?

„Robia ma šťastnou ľudia. Takí pozitívni, príjemní a hlavne tí, ktorí majú o mňa záujem a ktorí sa so mnou radi stretávajú a to ma robí vždycky šťastnou.“

A čo ťa teda robí nešťastnou?

„Muži ma robia nešťastnou.“

To sme aj my.

„Ale vy ste zase tí príjemní muži, ktorí sa so mnou len stretávate. Keby ste so mnou randili, tak by to bolo asi horšie. A zlomili by ste mi srdce samozrejme.“

To znamená, že každý muž, ktorého stretneš ti zlomí srdce?

„Nie, to nie je pravda, ale väčšina z nich mi srdce zlomila. Ale aj ja som zlomila srdce, takže aby som nebola zase neférová.“

Čiže vzťahy sú napríklad aj to, čo ti robí vrásky, čo je také problematické?

„Vzťahy sú taká vec, ktorá mi úplne nejde, nemám na to asi úplne najväčší talent. Takže áno, to mi robí trošku vrásky.“

Predpokladám, že si nad tým rozmýšľala. Keď má prísť k takému vzťahu, alebo že máš pocit, že už by tam mohlo aj niečo byť alebo tam niečo iskrí, alebo už možno aj niečo prebehlo… Čo najčastejšie ten vzťah alebo teba robí v tom vzťahu nešťastnou?

„U každého je to si myslím iné. Ale ja si myslím, že mám silnú intuíciu a vždy akoby vycítim, že je niekde problém, že niečo nefunguje. Ale určite akože potrebujem obrovskú pozornosť a veľa lásky. To je to, čo ja vyžadujem od muža a v tejto dobe, ako sme všetci zaneprázdnení, tak nie je na to úplne čas. Takže ja som taká, že presne, ako keď mám veľa práce a nájdem si tú chvíľku na oddych, tak rešpektujem, že máme veľa práce a že obidvaja žijeme nejaké životy, ale vyžadujem ten čas na mňa.“

A potom vlastne zistíš, že ubehlo niekoľko mesiacov pretože odchádzaš do tej práce a nejakým spôsobom nie je čas na ten vzťah.

„Áno, že tí muži mi vlastne ten čas nedajú. Že majú pocit, že keď sú so mnou dajú si so mnou ráno kávu a odídu do práce, že to je ten čas strávený…áno, istým spôsobom, ale myslím si, že aj ten vzťah sa musí budovať. Naši rodičia proste sú spolu 30- 40 rokov a tiež si neprešli úplne tými najlepšími obdobiami, ale snažili sa na tom pracovať a zdokonaľovať to a proste sa nejakým spôsobom rešpektovať. No a to si myslím, že teraz tak trošku chýba, že tí v tejto dobe mladí ľudia majú pocit, že nefunguje to, tak to vymením a zahodím to a idem ďalej a nájdem niekoho nového. A to si myslím, že trošku…ja nie som tak nastavená na tento štýl vzťahov.“

Povedala si, že vyžaduješ alebo potrebuješ určitým spôsobom veľa pozornosti od toho partnera. Si na tom závislá, na tej pozornosti od neho?

„Od partnera áno.“

Nerozmýšľala si nad tým, že ťa to môže naozaj aj limitovať, vytvárať to v tebe tie nepríjemné pocity?

„Tak je to možné.“

Napadlo ma to, pretože nejakým spôsobom, keď na nejakej veci určitým spôsobom lipneme, ju vyžadujeme, tak spôsobuje v našom vnútri závislosť. A keď sa nám nenapĺňa to, čo očakávame, tak to prechádza z toho pozitívneho do toho negatívneho a keď tá bolesť pretrváva veľmi dlho, tak človek chce z toho utiecť.

„Áno.“

Čiže otázka je: Čo s takou závislosťou? Že či naozaj potrebujem to ocenenie od toho druhého na to, aby som bol, ako sa povie, vnútri doživený, naplnený, alebo akým spôsobom by som si takéto naplnenie mohol zabezpečiť aj sám, aby to nemuselo byť od druhej osoby.

„Ja to nemám tak, že potrebujem ocenenie od toho partnera, ale iba jeho osobnosť, osobu, proste niekam ideme, trávime spolu čas. Ide vlastne iba o také normálne a bežné veci. Ja nepotrebujem, aby ma niekto chválil, nepotrebujem vlastne nič. To ma nenapĺňa. Potrebujem vlastne jeho, jeho prítomnosť.“

Čo viac prezradila mladá, talentovaná herečka v rozhovore? Klikni na video…

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here