Si úspešná, si šikovná, vyzeráš famózne. Otázka znie: Ako to všetko robíš?

„Ako to robím všetko… Snažím sa ísť spať, niekedy aj nespím inak naozaj, musím sa priznať, pijem kryštálovú vodu a veľa sa hýbem a hlavne veľa jem.“

Kryštálovú vodu? To je aká?

„No tak podľa toho práve, čo si chcem v tom mesiaci stransformovať, alebo čo riešim v práci alebo vo vzťahoch, čo sa týka nejakých pracovných, alebo s dcérkou a tak ďalej. Alebo so susedmi na ulici, lebo my sme taká susedná ulica dobrá. Tak podľa toho si vždycky miešam kryštály. Každý kryštál niečo znamená, niečo vibruje a tak podľa toho sa tak akože troška nastavujem.“

Soni, čo ty na tej tvojej ceste, už dnes, po tých skúsenostiach, ktoré máš považuješ za úspech?

„Za úspech považujem to, že som dokázala slobodne myslieť a začala som naozaj slobodne žiť a to je najväčší úspech pre mňa.“

Ako sa ti to podarilo?

„Som čakala túto otázku. Veľmi dobre ťa poznám. Ešteže sa poznáme niekoľko rokov. Nechcem ten príbeh nejako veľmi rozvíjať, ale teda nebolo to veľmi pekné, keď som bola malé dieťatko. Ten rodinný život bol naozaj taký všelijaký. Do nášho života potom prišiel aj taký celkom emočný tyran, dneska to už všetci vieme. Vtedy sa robilo, že sa to ako keby nevedelo. Všelijaké také zákutia a… Pamätám si, že hlavne s čím som najviac bojovala vo svojom živote, tak to bol taký pocit istoty a bezpečia, pretože ten som nikdy nedostala. Ocinko odišiel, keď som mala dva roky a som si myslela, že je to úplne v pohode, ale nakoniec neskôr som prišla na to, že až v takej pohode to nie je, že naozaj akákoľvek životná situácia ťa nejako poznačí. Tak potom si pamätám, ako som bola ten človek práve, ktorý keď ocino umieral na rakovinu, tak sa o neho staral a pritom on mi moc toho času nedával, ale… Bol príliš mladý, mali nejak 18 rokov, zadarilo sa bábätko jedno, druhé, takže tak. Pretĺkali sme sa životom, no a vieš, ja som bola vždycky outsider, také malé hyperaktívne dieťa. Veľmi veľa som športovala. Veľmi skoro som prišla na to, že šport ma robí jedinou slobodnou, tam som dýchala. A mala som veľké nadanie na šport. Ale to preto som mala to nadanie, že som tam dávala všetku svoju energiu. Proste celá ja. Týmto som si nejak prehádzala a potom som vlastne prišla na to, že aj sa chovám tak…viete, keď nie ste ľúbení, naši rodičia totiž ani jeden nedostali lásku, takže lásku nám nevedeli dať. Ja som tak vskutku vždycky mala najviac priateľov hlavne ženy, ktoré už boli mami a nevedela som, prečo to tak je. A keď som sa stala ja mamičkou, tak vtedy mi to došlo, že vlastne ja som niekde cítila takú tú bezvýhradnú lásku…len som to cítila. Takže ja už dneska žijem tak, že čo cítim, to je pravda. Keď som sa stala maminou, vtedy prvýkrát som ja zažila, čo je to milovať. Prvýkrát v živote. Na toto nikdy nezabudnem. Dokonca si pamätám, ako ma to položilo. Normálne ono sa stane, že keď zrazu sa otvorí ten kanál toho, že naozaj viete, čo je to ľúbiť, tak ono je to celkom také transformačné. Tak to bolo také krásne. Síce môj ocino sa toho už nedožil, ale to nevadí. Tuto to vlastne celé začalo. Vlastne tá transformácia, keď ocino umieral a keď Zojinka prichádzala. Takže je to taký akože…15 rokov hore dole, no a vtedy som tak začala na sebe pracovať a chýbalo mi také duševno. Bola som veľmi prázdna. Ja som bola totiž veľmi nešťastná, mala som veľa depresií. Musím o tom hovoriť, pretože je dobré, keď o tom hovorí niekto, kto si to zažije. Nie len úspešní ľudia aby rozprávali o tom, aké je to super mať peniaze a byť úspešný, ale ako sa staneš slobodným človekom. Celé sa to začalo, keď som utiekla do Anglicka. To si pamätám veľmi dobre. Celkom ma to oslobodilo, ale na druhej strane dostala som tam aj bulímiu. Takže tam prišiel taký ten najväčší pocit istoty a bezpečia, že mi chýba, lebo som bola ako také malé dievčatko sama vo svete. Mala som asi okolo 22 rokov, neviem to presne odhadnúť…“

…Že ti chýba čo?

„Istota a bezpečie. Bola som tam sama. Bola som zvyknutá byť sama, ale tam som bola zrazu úplne sama. Takže okrem toho, že som mala bulímiu, ja som priberala kilá navyše. Dneska už viem, že to bolo v tom, že som bola veľmi nešťastná, že som bola sama, nemala som sa o koho oprieť. No a samozrejme prišli tam také rôzne chvíle, že som skončila s kuframi na ulici bez mobilu, bez peňazí, pretože ma okradli, tak mala som posledný peniaz, to si veľmi dobre pamätám a bolo to rozhodnutie, ktoré som musela spraviť, že čo spravím. Mala som síce spiatočnú letenku domov, ale nemala som ani na to metro, aby som sa domov vrátila. Takže to bolo také veľmi pekné a tam som spoznala takého, ako keby môjho druhého ocina. Volal sa David a ten sa o mňa tak postaral. On chodil do tej kaviarne, kde som pracovala. Spávala som dva roky na skrini, on mi tam dal matrac, takže najskôr to bolo veľmi ťažké, lebo keď som sa zobudila, vždycky som buchla hlavou do stropu, ale potom som si na to zvykla, bolo to super a tam som začala zarábať peniaze. Síce tam bola tá bulímia, bolo to také niečo, čo som nevedela, že prečo sa to deje, lebo zrazu z krásne vyšportovanej ženy bola nešťastná žena ešte viacej. Začala som priberať. Viete čo to je bulímia? Sa prejedáte a vraciate. A tak som si povedala, že tu je nejaká chyba v programe, ale ja som si povedala, že idem o tom pátrať a tam vlastne začal taký ten prvý proces. 22 rokov…23, tak som začala duchovne a duševne rásť. Našla som si takého úžasného pána. Je to taký polovičný Grék a polovičný Američan a ten ma naučil meditovať a ten mi vlastne vysvetľoval, že prečo je biela bielou, prečo modrá modrou, prečo sa takto cítim, prečo sa onako cítim. Veľmi veľa som vyriešila svoje detstvo a tak ďalej. Tam to celé začalo. A vlastne som prišla vlastne jedného dňa na to, že je to krásne si prežiť aj ťažké obdobie, ťažké detstvo a zlý život, pretože to vám pomôže vyrásť. A tak jedného dňa som sedela v tej mojej spálni, už to bola taký môj domček, svietilo na mňa slnko a vtedy som vlastne poďakovala vesmíru, že fakt je to všetko tak ako to je, že ja vlastne za to ďakujem, pretože dneska ja naozaj mentálne som slobodná a to je na nezaplatenie. Fakt nádherné. A milujem život. To som ešte zabudla povedať.“

A čo ty považuješ za úspech vlastne?

„Čo považujem za úspech… Slobodu. Naozaj. Pre mňa úspech znamená sloboda a hlavne radosť. Keď robíte čokoľvek z radosti a s láskou, úspech príde sám. To si treba zapamätať.“

Čo ťa robí šťastnou Soni?

„Moje dieťatko, moja dcérka, ktorá má 6 rokov, jedlo, teraz je jedlo môj najväčší kamoš, to musím povedať, že dnes sme si aj s Andym telefonovali, že ja keď zaspím niekedy okolo tej ôsmej – pol deviatej, keď uspávam dcérku, tak potom buntoším okolo jednej ráno a doslova žeriem čokoládu a také, že slivkové gule a tak ďalej.“

No ale na to, že hovoríš, že žerieš, vyzeráš veľmi dobre. Ako to robíš?

„Robím to tak, že som pochopila jednu krásnu vec, že jedlo je pre mňa naozaj energia na to, aby som mohla byť podnikateľka, aby som mohla cvičiť, aby som sa mohla starať o svoj biznis, pretože to už nie je ľahká vec, už je to firma, ktorá rastie, aby som to všetko zvládala. Tak som prišla na to, že jedlo je môj kamoš a ja keby som nejedla, tak by som nemala energiu. A som vysporiadaná s tým, že čokoľvek zjem, je to v pohode. Ale samozrejme nežeriem ako prasiatko, jem skôr zdravo, ale práve preto môžem jesť aj nezdravo. „

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


1 komentár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here