Kedy a ako začala tvoja cesta športom?

„Moja cesta začala, keď som mal 5 rokov, tak vlastne v Gabčíkove boli veľmi známi zápasníci… silný zápasnícky klub tam bol. A vlastne moji rodičia ma dali na zápasenie, keď som mal 5 rokov a zápasil som 9 rokov a v tom zápasení som bol taký…nebol som nejak šikovný, ale stačilo sa mi naučiť také veci…keď som postúpil ďalej, tak mi to stačilo. Takže v zápasení som bol Majster Slovenska v mladších žiakoch a chodil som na turnaje. Ale hovorím, že nebral som to tak, ako nejaký brutálny športovec, ale tak zo srandy. A bol som taký menší, taký guľatý, kučeravý a stále si zo mňa robili srandu a boli stále zlý…aj ma týrali. A to všetko bolo na niečo dobré. Po deviatich rokoch som začal hrať pingpong, vyskúšal som stolný tenis, futbal a takto. Pri futbale mi to moc nešlo, lebo mal som veľký zadok, takže som nevedel behať. Takže to mi nepasovalo a vlastne v Gabčíkove sa už otvoril taký klub Kempo Karate. Tam už boli takí chalani, čo robili Kempo. To je ako MMA…tam boxujú aj zápasia, len proste sú tam tie pravidlá trošku…nie také drsné…vlastne keď dáš súpera na zem, tak za 20 sekúnd sa musíš postaviť a takto, ale podobá sa to na to MMA. Išiel som tam a to zápasenie, čo som robil pred tým mi stačilo tam na to, aby som porazil všetkých, čo začínali Kempo Karate. Takže vtedy som si uvedomil, že to bolo na niečo dobré, keď som tam išiel robiť to Karate. Chodieval som na súťaže skoro každý víkend a všetko som vyhral. A to ma motivovalo, že som proste vyhral trofej, zobral som ju domov, ukázal rodičom, tešili sme sa a budúci týždeň zase turnaj. Robil som to 7 rokov a dosiahol som tam všetko, čo sa dalo…Majster sveta, Európy, do Maďarska som chodil…takže 14násobný Majster Maďarska…všetko, čo sa dalo, lebo keby ostanem pri tom športe, tak dookola tie isté turnaje by išli. A proste musím ísť niekde ďalej, tak vtedy už bolo na internete a počuli sme, že v Amerike je MMA, bojujú v klietke. A proste najbližší šport k tomuto bol MMA. Tak mal som v Maďarsku takého jedného známeho, on bol môj fanúšik a organizoval také súťaže v telocvični, také amatérske MMA a hovorí, či si to nechcem vyskúšať. Tak jasné, že vyskúšam to…a vtedy som robil aj s Ivanom Buchingerom a proste obaja sme išli na to, že to vyskúšame. To bolo v 2008. Išli sme na prvý amatérsky turnaj, tam sme pozabíjali chlapcov a vyhrali sme, tešili sme sa z toho a hovoril som, že to bude náš šport.“

A ako si prešiel z toho zápasenia k tomu Kempo Karate? Už ťa to zápasenie nebavilo alebo aký tam bol ten dôvod?

„Nevidel som tam v sebe niečo také, že som vedel niečo dosiahnuť a bol som ešte také decko, puberťák, že proste…nie, že by som tam bol tlačený a takto…lebo aj sa bratom som zápasil. On bol šikovný a reprezentant mladších žiakov a ja som bol proste taký flákač, že išiel som hrať futbal a doma som hovoril, že som bol na tréningu, lebo keď som prišiel domov, tak stále sa rodičia pýtali čo bolo na tréningu, s kým som zápasil a takto. Tak niekedy som musel švindlovať. A vlastne prestalo ma to baviť. Už ma to nebavilo, nešlo mi to. Skončil som s tým a vyskúšal som iné športy. Ale potom, keď som išiel do toho Kempo Karate, tak ma to začalo brutálne baviť, lebo mi to išlo.“

Dnes je už vlastne 10 rokov, čo sa venuješ MMA. Čo ťa stále motivuje? Čo ti dáva tú silu ísť stále dopredu?

„Motivuje ma to, že ako pri tomto Kempo som hovoril, že tam bola pre mňa najväčšia motivácia to, že keď som vyhrával tie súťaže a to, že stále chcem, stále chcem…doma mám strašne veľa trofejí a to ma motivovalo. A tu to, že proste…tie začiatky by som ešte hovoril tej motivácie…teraz je už iná doba, ako bola vtedy, keď sme začali MMA. Proste ja som mal takú etapu života, že mal som proste za mesiac 5 zápasov MMA, čo je brutálne, lebo ročne som mal 13 zápasov. Strašne ma to bavilo, že ja som sa nepýtal s kým idem zápasiť, kam idem zápasiť. Proste tréner mi zavolal a povedal, že budúci týždeň mám zápas a ja som sa ani nepýtal nič, len že kam mám ísť a išiel som na zápas. Takže strašne ma to motivovalo a ten pocit z toho bol taký…ja hovorím, že to musí mať ten človek v sebe…to, že to miluje robiť, lebo to, že pre peniaze alebo tak, to je okay, ale toto sa nedá robiť len pre peniaze, lebo tento šport bolí, tento šport veľmi veľa vecí obnáša, takže to musí strašne milovať ten človek a musí to mať v sebe.“

No a čo, keď si prehrával tie zápasy?

„To mám rozdelené na dve časti vlastne, lebo ešte pred Amerikou som bol a mal som taký zaujímavý zápas, to bolo v Čechách, tam som mal dlhú fázu výhier a zrazu došiel jeden zápas, to bolo v Prahe a tam som prehral dosť škaredo. Tam som sa aj zranil…tri mesiace som nevedel zodvihnúť ruku. Potom som sa dal dokopy a to ma potom nakoplo a začal som viacej trénovať, makať a potom mi zase tá karta išla. Išiel som jednu remízu po tom zápase, potom výhra, výhra, výhra a dostal som zmluvu do Ameriky. Tá zmluva do Ameriky bola moja najväčšia životná cesta.“

Tvoj najväčší úspech, aký si v športe dosiahol je aký?

„Môj najväčší úspech bola práve Amerika. To je vlastne, keď som vyhral titul Majstra sveta v Bellatore, to je druhá najväčšia organizácia na svete. A to bolo v 2013. Tam som bol strašne hore a potom mi išla cesta troška dole. To znamená, že išiel som obhájiť titul, 2014 bolo, a tam som vlastne prehral na body 2:1. Rozhodcovia dali jemu ten zápas. Takže to bola prvá prehra. Potom sa vymenil vedúci organizácie a vlastne ma odtiaľ vyradili, tak som dostal zmluvu v Poľsku v KSW, to je tiež veľmi dobrá organizácia, kde sú zápasníci a zápasia aj pred 60 000 ľuďmi. Strašne je to tam populárne. Tam som dostal možnosť zápasiť o titul hneď, takže som aj to prehral ma body 2:1. Troška som už bol taký sklamaný, hovoril som si, že tu niečo nesedí. Potom som dostal šancu v Ruskej organizácii M-1, čo je tiež veľmi dobrá organizácia, tiež o titul, ale ťažkú váhu, čo som ešte nerobil. Vyskúšal som to, tiež som prehral. Takže už to bolo tak, že hovorím si, čo to so mnou je, že to takto nepôjde ďalej. Potom som mal ešte jeden zápas v Rusku už v mojej váhe v 93 a tiež som prehral. Takže 4 prehry som mal po sebe. A vtedy som vlastne zbadal, že tí ľudia, keď som vyhral ten Bellator, tak koľko ľudí som mal okolo seba a vlastne, keď mi nešla karta, tak kto ostal vedľa mňa. To je veľmi dobré na poučenie do života, že proste, keď je človek hore alebo dole a tam sa vlastne uvidí, že kto je aký charakter a tam sa ukáže ten človek, aký je. Potom mi došiel do cesty Pavol Neruda, s ktorým sme spolupracovali už dlhšie. To je majiteľ organizácie Oktagon a on mi navrhol, že idem do Oktagonu a vyskúšam to tam, že ma znova oživia. Lebo s ním som mal vlastne taký vzťah, že bol môj fanúšik, keď som zápasil, takže zavolal mi, napísal o mne knihu a takto…mali sme dobré vzťahy. Tak som išiel do Oktagonu, mal som tam dva zápasy a aj som vyhral. Tak teraz som zase na tej víťaznej vlne.“

Ako si sa postavil ty k tomu, keď ťa tí ľudia nejakým spôsobom, nechcem povedať opustili, ale keď dali ruky preč v tom čase, keď sa ti nedarilo? Ako si prekonal tie prehry? 

„Prekonanie bolo také, že ja som stále hovoril, že to je taký šport, že tam sa musí aj prehrať. To nie je nič, že by som to vzdal alebo niečo. Ani mi to neprešlo hlavou, že by som to ukončil tú moju kariéru, lebo hovorím, tú celoživotnú cestu, čo som urobil alebo urobil s mojim celým tímom. A takto by som to nechal tak, že štyri prehry a koniec? Takže to vôbec nie. Bolo to ale veľmi dobré k naučeniu toho života, že proste môže sa to stať aj všetkým ľuďom, ktorí sú naozaj hore a sú slávni a proste dôjde obdobie, čo na každého dôjde, môžem hovoriť podľa mňa a vlastne musí nejak zareagovať a musí fungovať ďalej.

Čo ťa naučil šport, čo ty bežne používaš v živote? Čo ti dal šport do života?

„Šport ma naučil veľmi veľa vecí. Hlavne pokoru, to je veľmi dôležitá vec. Disciplínu, čo je tiež dôležitá vec. A proste tieto veci, keď sú, tak si vpredu. Lebo vlastne disciplína je veľmi dôležitá vec v živote. Úplne jednoduchý príklad, keď tu musím byť načas o jednej, tak som tu o jednej. Alebo hocičo. To sú maličkosti. A tá pokora… To som hovoril, že ja môžem byť hocijaký šampión, ale ja budem stále taký istý človek, aký som bol, keď som mal 5 rokov.“

Z čoho máš strach?

„Ja sa bojím asi najviac výšky a rýchlosti. Takže mňa nikto nenaláka, že mám takú motorku alebo také Ferrari alebo neviem čo, že poď, vyskúšame to. Môžeme, ale 50, lebo ja sa naozaj bojím. A ešte výšky, že bungee jumping alebo výskok z lietadla…aj som dostal aj som daroval…a proste toho sa bojím.“

Z čoho mávaš radosť? Čo ťa dokáže potešiť?

„Radosť mám strašne z mojej rodiny. Z mojej manželky, z mojich kamarátov, keď sme spolu. Vlastne tie maličkosti. A radosť mám z toho, keď niekoho poteším.“

Aj sa ťa zvyknú ľudia báť?

„Vlastne na prvý dojem áno. To by som klamal, že nie, ale nie, že báť, ale vidím, že keď sa s niekým rozprávam, tak na prvý dojem s takým rešpektom, lebo vidíš takú tvár, zlomené uši, že nejaký divný človek. Ale potom už rozprávame 3 minúty a už sa smeje.“

Čo ťa dokáže nakopnúť k tomu, aby si šiel, šiel, šiel? Lebo určite máš aj ty také situácie niekedy, že sa ti nechce.

„Jasné, lebo vlastne to je šport a proste je veľmi dôležité, ako sa človek ráno zobudí. Môže byť pripravený aj na zápas, ale keď sa zobudí zle, tak je to celé zle. A motivuje ma to, že beriem to ako moju robotu, ja chodím normálne, že ráno sa zobudím o siedmej, o ôsmej mám tréning, odtrénujem, ide si pospať alebo dám si nejaký proteín, potom idem na obed a idem zase na tréning a večer idem domov. Takže takto fungujem normálne, ako tí ľudia, ktorí chodia do roboty. To je moja robota. A to je aj tá disciplína, že proste nemôžem vynechať ten tréning, aj keď by som nemusel chodiť, ale proste mám to v hlave, že to musím. Lebo aj chcem, nie len musím, lebo to je moja robota. Tak idem tou cestou stále.“

A čo robíš pre to, aby si sa ráno dobre zobudil?

„To je najťažšie, lebo ja mám problém so spánkom. Zaspanie je to najhoršie. Keď idem napríklad domov po rannom tréningu, idem si pospať na tú hodinku alebo 30 minút, to v pohode ľahnem a zaspím, ale keď idem po večernom tréningu, tak hlavne pri sparingu, to je ten adrenalín a proste, keď idem spať, tak trvá mi asi 2 hodiny, kým zaspím. A pritom moja manželka už leží vedľa mňa, spinká hlboko a ja len kukám do steny.“

Vieš si predstaviť, že by si robil aj nejakú inú prácu? Alebo čo by si robil, ak by si skončil so športom?

„Ja to mám tak celé premyslené a ja som taký človek, že cítim sa, že som taký zodpovedný a viem, že plány do budúcna… Takže my vlastne máme gym tam v Trnave Spartakus Fight Gym, ktorý je celý na mne postavený a tam vediem aj tréningy MMA a sú tam aj tréningy box, jiu jitsu, zápasenie. Na všetko sú špeciálne tréningy. Majiteľ je tam Eduard Gerek, ktorý vlastne urobil celý ten gym, celý komplex. A vlastne keď skončím kariéru, lebo to nejde do konca života, starnem, už som aj troška zničený z toho športu, ale mám proste svojich zverencov, ktorí sú na tej dobrej ceste a je plus, že ja im viem poradiť, kam majú ísť na kempy, čo majú robiť a takto, lebo ja som už tú cestu prešiel, takže si nevymýšľam. A aj pri tých zápasoch im viem tam pri rohu všetko poradiť z mojich skúsenosti. Máme tam proste šikovných zápasníkov, ktorí reprezentujú náš gym.“

Čo ty považuješ za úspech?

„Za úspech považujem to, že keď človek cíti, že niečo dosiahol, ale ostane taký istý človek, aký bol pred tým, kým možno nemal nič a zostane taký istý a nie je uletený. Je proste skromný a tak… A toto je pre mňa úspešný človek. Nie, že keď niečo dosiahne a robí sa, že je najväčší kráľ alebo macher. To sa mi nepáči. Takže ten človek musí byť stále ten istý človek, čo bol pred tým.“

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here