„Myslím si, že ešte stále mám veľké plány a to je veľmi dôležité – nezastať. To by som každému doporučovala. I keď mám  66 rokov, ale stále mám energiu a stále by som vymýšľala. A príkladom toho je aj teraz ten posledný projekt, ktorý sme zrealizovali a je to Slovenský deň kroja. Je to podľa mňa najväčšia akcia na Slovensku tohto druhu a vznikla pri príležitosti 70. výročia týždenníka Slovenka, ale aj 70. výročia Lúčnice. A práve toto prepojenie s tou Lúčnicou mi vniklo tú myšlienku urobiť Deň kroja – Slovenský deň kroja. Zo začiatku to bola len taká myšlienka, že stretneme sa v Banskej Bystrici. V Banskej Bystrici preto, lebo je to pre každého myslím, že prijateľná vzdialenosť z každého kúta Slovenka. Lebo myšlienka je veľmi dôležitá, že majú prísť spoločenstvá z celého Slovenska. Nie súbory umelecké folklórne, ale spoločenstvá…ľudia, ktorí majú vzťah k tomu folklóru, aby si ho obliekli, prišli a podporili túto myšlienku. Lebo je rok 2018 a rok 2018 v rámci Európy je venovaný odkazu predkom. A toto všetko keď som si dala dokopy, tak vznikla práve táto myšlienka.“

Čiže táto myšlienka je vaša. Tento nápad je váš.

„Áno, je to môj nápad. Ale musím povedať, že nosil sa v hlave aj pani Janky Kucbelovej, s ktorou som sa náhodou potom stretla a povedala, že to je tak isto môj nápad. No tak sme to nosili dve v hlave a ja som povedala, že to je pekné, že je ten nápad, len ho treba aj zrealizovať. Ale musím povedať, že ho mala a je nápomocná a je spolurežisérkou tejto akcie.“

Čo vás tak motivuje? Pretože ste povedali, že už máte 66 rokov, mnoho ľudí práve v tomto veku si povie, že už som na dôchodku, čo teraz so mnou, ale z vás cítiť úplne tú inú energiu. Čo vás motivuje ísť stále dopredu, mať tú obrovskú chuť do života?

„No tak motivuje ma vlastne tá práca. Dôležité je tú prácu, čo robíte, aby ste mal rád. A samozrejme, keď začnete robiť… Vrátim sa k tomuto: Pred 30 rokmi som začala pracovať v hudobnom svete v kultúre, a síce muzikálovom svete a v podstate naša agentúra doniesla muzikál Dracula, čo bolo vtedy bum, a jednala som s takými velikánmi, keď som popisovala kontrakt, ako pán Štaidl, pán Borovec, pán Hes, pán Bednárik, ktorý bol úžasný. A pán Bednárik, pri ktorom som sedela a dá sa povedať, že všetko som sa učila, ako sa to robí, lebo ja mám vyštudovaný zahraničný obchod – čiže ja som obchodníčka, ja som s kultúrou nič nemala, ale vedela som, že robila som v tom zahraničnom obchode, to bol sen zase  môjho otca. Že mala by som mať niečo poriadne v rukách, tak to poriadne som v rukách mala, ale vždy ma to ťahalo nejak k tej kultúre. Tak cez tie muzikály sa mi to podarilo splniť a doniesla som muzikál Dracula, potom sme vlastne vypracovali, urobili vlastne aj kúpili licenciu na muzikál Pomáda. Však my sme ho urobili v slovenčine. To bol vlastne muzikál, ktorý sme v Anglicku kúpili licenciu a bolo to úžasné. Tam bolo myslím, že nejakých 55 predstavení, 25 predstavení v Košiciach a celé Slovensko žilo vtedy tou Pomádou. Mali sme krásne oblečenia a nikdy nezabudnem aj na choreografiu. To sú tak krásne spomienky, no a keď takéto niečo robíte…potom prišla Johanka z Arku stopercentné obsadenie s Luciou Bílou. To ako keď spomínam, keď som robila ten kontrakt s pánom Kratochvílom ešte vtedy, tak mi tam dal také podmienky a ja hovorím: „Pre Boha živého, pán Kratochvíl, ja som vyštudovala obchodnú fakultu, a ja keby som tento kontrakt podpísala, tak ja musím vrátiť index a už sa na seba nemôžem pozrieť do zrkadla, že som obchodníčka.“ Tak som sa zobrala, že ďakujem pekne, lebo som povedala, že stopercentné obsadenie Lucie Bílej, ale potom mi povedal, nech sa vrátim od tých dverí a podpísali sme to. A tým sa vlastne otváralo divadlo Aréna. V tom čase sa ma pýtali, kde je divadlo Aréna. A ja môžem povedať zodpovedne, že Johanka z Arku naučila Bratislavčanov chodiť do divadla Aréna.“

Prepojili ste vlastne biznis s kultúrou. Vy ste nemali obavy v tom čase?

„Nemala som obavy. Musíte mať svoj cieľ. Ja som chcela robiť tu kultúru. Cieľ a musíte si povedať, že vás nezastaví nič. Proste čo by vás malo zastaviť? Tí ľudia sú o čo iní? Viete, niekto si povie, že nejdem tam, nejdem tam, nejdem na ten rozhovor, nejdem za tým Štaidlom, nejdem tam…a som si povedala: „A čo? Mi povie v najhoršom nie.“ Ale nakoniec, po prvom sedení povedal, že ideme do toho. A musím povedať, že nám veľmi pomohli. Dokonca nám dali aj systém na predaj lístkov, lebo u nás to neexistovalo, lebo to boli zvozy z celého Slovenska. Čiže sami chceli, aby ten muzikál Dracula tu bol a bola do obrovská škola. Ďakujem pánovi Bednárikovi, čo som sa naučila a musím spomenúť aj pána Luba Fritza, ktorý bol pomocný režisér – prevádzkový režisér, ktorý bohužiaľ už medzi nami nie je. Ale to bola tak perfektná, precízna škola, že vďaka aj nemu možno som dokázala to, čo som dokázala.“

Keď sa púšťate do týchto obrovských projektov, tak prichádzajú určite aj ťažké, náročné  okamihy. Povedali ste si niekedy, že už nevládzete, že kašlete na to, že už vás to nebaví. Alebo akým spôsobom prekonávate také tie ťažké okamihy, náročné momenty?

„Samozrejme, že som mala, lebo okrem iných projektov sme zakladali vlastne Bratislavské módne dni, ktoré bežia už 13 rokov, ale pred 3 rokmi sme sa s tímom dohodli, že taký cieľ náš je dostať to do Prahy do Obecného domu. Si predstavte Bratislavské módne dni v Čechách. Neuveriteľné. To bol môj sen a teraz za týmto ísť. Prišli do Prahy, samozrejme ako zapojíte sa do Fashionweeku pražského do takého tam tam…Bratislavské módne dni v Prahe, to nie je dobré. No chodila som tam polroka, potom som kolegovi povedala, že už to necháme tak, lebo jednoducho už na to nemám síl. Potom som sa vrátila domov…ale pozor, Bratislavské módne dni, keď sa raz postavím na to mólo a poviem, že Bratislavské módne dni v Obecnom dome…a to ma naštartovalo. To akože musím dať. No a vďaka kolegom a všetko sme to potom chodili, chodili a prebili sme tie prekážky a dneska myslím, že sme všetci priatelia, tešia sa a musím povedať, že oni sa dnes ohlasujú a dokonca nám dávajú aj podporu. Teraz si predstavte, že potom všetko stojíte v tom Obecnom dome v Smetanovej miestnosti na tom móle a otvárate Bratislavské módne dni v Prahe. Však to je niečo neuveriteľné, že sme to doniesli do hlavného mesta v Českej republike a môžete to tam povedať.“

O vás sa dá povedať, že ste prepojili dva štáty. Aj keď sa hovorí, že sme bratia, ale vy ste to prepojili.

„Ja som to prepojila už pred 13 rokmi Zlatým koncertom. To bol tiež taký jeden môj projekt po rozpade Československa, tak ako ja som nebola za ten rozpad…ja viem, že polka národa je za, polka národa…to má každý na to svoj názor, ale mne to bolo ľúto, keďže som robila v tej kultúre, tak mne to bolo ľúto. A vznikol ten projekt Zlatý koncert, ktorý vlastne na jednom pódiu, teraz to bude 14.ročník, na jednom pódiu sa prestriedali český a slovenský interpreti. A predstavte si ale jedno, čo je zaujímavé, že v Čechách ten Zlatý koncert mal oveľa väčšiu odozvu, aj si tí ľudia vážili, bol tam Gott, Vondráčková, Lucie Bíla…všetky skupiny tie naj naj naj, ale na Slovensku to až tak nerezonovalo, že je ten Zlatý koncert, ale bol to vlastne myšlienka hlavná, na jednom pódiu postaviť českých a slovenských interpretov. Troch českých, troch slovenských. Čiže ja som sa stále snažila spájať spoločenský a kultúrny život.“

Čo nemáte v živote rada? Čo vás dokáže naozaj možno rozčúliť alebo zdvihnúť ten adrenalín?

„No keď mi niekto povie, že sa to nedá. To nenávidím. To potom hovorím: Keď sa nedá, tak choďte preč. Ako že sa nedá? Všetko sa dá. Všetko sa musí dať urobiť. Treba nájsť k tomu cestu. Treba proste zmeniť rétoriku, treba nájsť asi iného partnera na to, ale všetko ide. Všetko sa dá.“

Vy máte neskutočný dar kreativity. Kde vy čerpáte tie nápady? Vy stále prichádzate na slovenský, ale už aj zahraničný trh s niečím novým, s niečím jedinečným. Kde vy vlastne prichádzate na tieto nápady?

„Keď tie projekty robíte s láskou, tak ste ponorený do toho úplne. A potom sa vám to samé otvára. Vy by ste už ani nechceli, niekedy ja už poviem že už nechcem nič robiť, lebo máme toho dosť, lebo človek je z toho unavený. Lenže 70.výročie týždenníka Slovenka, 70.výročie prepojila som to s Lúčnicou. Teraz som sedela, budeme oslavovať s Lúčnicou, ale stále sa mi to zdalo málo. Bola to potom tá anketa Slovenka roka, kde vystupovala Lúčnica, kde sme si vzájomne zagratulovali a hovorím, že stále to nie je ono, čo by to malo vyvrcholiť. A vtedy vás napadne Slovenský deň folklóru. Takto to ide všetko vlastne. To keď šoférujem, alebo keď sa prechádzam, alebo večer, keď si ľahnem, tak hovorím: „70 rokov týždenníka Slovenka, tak to je neuveriteľné. 70 rokov existuje Lúčnica, fenomén Slovenského národa, ktorý spája tento Slovenský národ, lebo už ho máločo, málokto spája, čiže tá Lúčnica ho spája.“ A to keď si takto poviete, tak to musíte niečo dať. Tak som zavolal pánovi  Turnerovi, že my urobíme Slovenský deň kroja, príde tam Lúčnica. My sme tam mali vlastne 260 súborov, ktoré účinkovali, 3000-4000 účastníkov. Neuveriteľné množstvo. Slovensko žilo krojmi. A podmienka bola prísť v kroji. Všetko bolo vypožičané. Celé námestie v kroji. A keď som toto akože zakladala a pripravovala, tak som si povedala, že môj sen je, že Námestie SNP v Banskej Bystrici bude farebné v kroji roztancované. A bolo to tak.“

A keď príde takáto obrovská, veľkolepá myšlienka, že je to naozaj obrovský projekt, neovládne vás nejaká pochybnosť? Nejaký strach, že ako to zvládnete, ako to dokážete?

„Nie. Lebo je to aj von napríklad, však je to odkázané na počasie. Mnoho ľudí hovorí teda, že je to von, že aká je mokrá verzia. Ja hovorím, že mokrá verzia neexistuje, lebo bude Slnko svietiť. To keby som sa takýmito vecami zapodievala, tak proste…nie. Teraz mi hovoria tí ľudia z Bystrice, lebo som musela s mesto spolupracovať, lebo toľko ľudí keď tam príde, tak samozrejme, že to je nával: „Ako to zmenežujeme?“ Som prišla na stretnutie, kde bola celá tá organizačná štruktúra toho mesta. No ja hovorím: „My sme sem prišli nie, že ako. My sme sem prišli ako to ideme zorganizovať spolu, spolu…za prvé, za druhé, za tretie… A nie, ako to nejdeme urobiť.“ No a to je dôležité. Stačilo povedať tieto dve vety, stretli sme sa preto, aby sme sa dohodli, že ako to urobíme a potom je už úplne iná atmosféra aj medzi tými ľuďmi. Už potom akoby to opadlo z ich, lebo oni tam sedeli, hlava dole, že teda Ježiši Kriste, toľko ľudí, teraz parkoviská, autobusy… Všetko sa dá.“

Takáto organizácia zoberie obrovské množstvo času. Ako dokážete rozdeľovať čas aj pre tú prácu, pre tie projekty aj pre seba aj pre svoju rodinu?

„To je ťažká otázka. Musím povedať, že posledný týždeň pred touto akciou rodina bola trošku bokom. Ale zase sú soboty, nedele, ktoré ja venujem len svojim vnučkám a svojim synom a svojej rodine. Pravidelne v sobotu, nedeľu mávame spoločné obedy. To musím povedať, že spolu varíme, ale musím povedať, že mi pomáha aj manžel. A všetci, máme troch synov, so svojimi rodinami prídu. To je pravidlom každá sobota, nedeľa. Takže to, čo v týždni nestihnem. Ja si myslím, že dnes to ani…neviem či to niektoré rodiny organizujú, ale na toto si dávam pozor a to proste robím. Každý deň sa stretávam s vnučkami, čo je v škole, ako v škole, tak sa snažím to večer vynahradiť. Ale je to časovo náročne, musím povedať.“

To je nádherný zvyk to stretnutie s rodinou.

Áno. To je sila. A potom vám tá sila zase dáva.

Ste úspešná v tom, čo robíte. Ste rešpektovaná v tom, čo robíte. Ale určite máte okolo seba nie len množstvo nazvime to aj neprajníkov, ale aj ľudí, ktorí nejakým spôsobom sa chcú nasať, priživiť na tom vašom úspechu. Ako to vnímate a ako s týmto bojujete? A naopak, kto je ten, kto vás tak najviac podporuje?

Mária:

„Samozrejme, že mám možno aj viac neprajníkov ako prajníkov, ale to si vôbec nevšímam. To ani neregistrujem, však chodia aj na mail, no to vôbec ani nečítam, lebo tí, čo majú na to čas, tak mali by asi niečo iné riešiť a nemali by tento problém, pretože ja si myslím, to nie len ja, ale každý by mal niečo urobiť pre to Slovensko. Tak by sa mal zamyslieť, čo by on urobil a nie vypisovať nejaké veci. Tak ja si to nevšímam. To ako keby neexistovalo. No a tí, čo sa chcú priživiť…spolupracujem s ľuďmi, ale to odhalíte hneď, kto je taký, tak jednoducho ukončím spoluprácu s ním, lebo to sa dá zistiť. Ale mám teraz musím povedať veľmi veľa dobrých kolegov, produkcia, ktorá existuje, tá existuje 30 rokov je tam a okolo seba mám teda takých, na ktorých sa môže spoľahnúť, a myslím, že aj tam čerpám tú energiu. Konkrétne mám  aj takého kolegu, dovolím si aj povedať, Michala Barteka, ktorý mi teda dáva energiu, silu, zasmeje sa a to je pre mňa dôležité.“

Na začiatku ste povedali, že sa nepovažujete za úspešnú. Čo teda vy považujete za úspech?

„Ja sa nad tým nezamýšľam Pre mňa je dôležité, že ja mám prácu rada a to, keď sa to vydarí všetko a vidíte ten národ, že je spokojný, lebo obyčajne je to všetko smerované k ľuďom, k Slovákom. A ja musím povedať, že som tak aj bola vychovaná, ešte to by som chcela povedať, mojim otcom, že každý by niečo mal urobiť pre Slovensko. Toto je pre mňa veta a to je ten môj talizman, ktorý nosím v srdci, odkaz mojich rodičov: Každý by mal niečo urobiť pre Slovensko. A ja do 50.roku môjho života som nič neurobila pre Slovensko a stále som to tu mala v hlave, že ja tú otcovu myšlienku nesplním. Až keď som sa dostala k tomu týždenníku Slovenka, tak ten bol proste v takom stave, že by bol zatvorený. Dnes si ja môžem zodpovedne povedať, že by neexistoval. A to som považovala, že teraz mám možnosť splniť želanie môjho otca, urobiť niečo pre Slovensku, lebo Slovenka je podľa mňa súčasťou slovenskej kultúry. Má 70 rokov, váži slovo, váži slovo, čo je napísané, má svoju hodnotu, prináša dobré informácie.“

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here