Lenka, čo ty považuješ za úspech?

„Ja považujem osobne za úspech to, že ťa vnútorne naplní to, čo robíš. A ja si myslím, že by ťa mal napĺňať nie len ten život doma, ale aj v tej práci a jedno, či si niekto vyberie, že chcem byť žena v domácnosti. Keď ju to vnútorne naplní a ona sa rozhodne, že toto je tá moja cesta, tak prečo nie. Niekto, kto je veľmi zameraný na kariéru, nech sa páči, tak nech si vyberie túto cestu. Čiže pre mňa je momentálne môj úspech, že som dokázala nejako skĺbiť rodinu, ktorú si nesmierne vážim a budem ju mať na prvom mieste navždy, aj s tou prácou, ktorá ma fakt baví.“

To je tá otázka, ktorú rieši obrovské množstvo nie len žien, ale aj mužov. Ako teda zladiť to, že mám čas na rodinu a mám čas aj na svoju kariéru? Ako si to dokázala?

„Ja úplne nepoznám ten správny recept, pretože si myslím, že každý sme individuálny a tak, ako ja mám prácu, ktorá vlastne nie je úplne časovo obmedzená, že zajtra mám byť o ôsmej tam a o štvrtej skončím a takto to mám dá sa povedať 200 dní do roka. Nemám to tak a je to vlastne asi moje šťastie, keďže môj manžel je programátor, ktorý má tiež tú možnosť robiť aj z domu.

Tak napriek tomu, že tu nemáme rodičov v Bratislave, tak sme dokázali vykryť to naše dieťa a dokonca teda obidvaja si myslím, že sme tolerantní voči tomu, že aj ten druhý si chce plniť nejaké pracovné sny, tak ja postrážim teraz a ty, keď budem potrebovať. Možno je to o takej vzájomnej empatii, že porozumieme si a vždy sa dá cesta nejako nájsť. Ale myslím si, že aj matky, ktoré sa rozhodnú, že ja si chcem dať teraz oddych a chcem sa venovať iba rodine a byť doma, takže aj to je tá správna cesta, ak to tak mamina naozaj cíti, tak to potrebuje.“

A ako ste to dokázali vy s tvojim partnerom vykomunikovať? Dohodnúť sa?

To je inak také zvláštne, že môj Feri vždy hovorí – ja ťa mám prečítanú ako noviny. A možno je to aj pravda, lebo ja som tak nejak po pôrode povedala, že ja teraz mesiac nikde nepôjdem a budem iba doma a vlastne som taká ubolená a chcem sa dať do poriadku a neviem čo. A on, že dobre, tak povieš mi to tak aj o týždeň a keď si budeš stáť na tomto názore, tak bude to tak. No  už za dva dni mi bolo lepšie, všetko klapalo, dieťa papalo, priberalo, spalo a už som sa tak cítila, že prečo by som ja vlastne na dve hodinky, kým on je doma nemohla si ísť do dabingu, keď ma tam potrebujú. Prídem na iné myšlienky, trošku budem medzi ľuďmi, povieme si, že všetko dobre dopadlo, no a naozaj to tak bolo. Že som do toho vhupla a on to nejak tak vedel, lebo vie, že ja neobsedím a bolo to tak.“

To, čo dnes robíš, to čo ťa napĺňa, bolo aj tvojim snom päť, desať, pätnásť, dvadsať rokov dozadu?

„Keďže som dieťa detskej doktorky, tak úplne prvotným mojím snom pracovným bolo byť zdravotná sestrička ešte kedysi, keď boli v tých krásnych munďúroch. Ale postupom času, keď som chodila na matematické gymnázium, ale mala som vždy umelecké krúžky spev, klavír a iné, tak po pozretí prvého muzikálu Drakula v Prahe som si povedala, že ja chcem spievať a nechcem spievať operu a iné žánre, ale chcem spievať nejaký taký pop alebo ten muzikál. A potom, keď prišla voľba tej práce, tak som si povedala, že skúsim konzervatórium. Potom už boli nejaké kontakty, povedali mi, že sa otvára prvýkrát muzikál na VŠMU. Naraz ma tam zobrali bez nejakých konexií a potom sa do toho nejak pripojilo rádio, čo ma veľmi bavilo vykecávať. To bol naozaj môj sen. To si pamätám ešte z čias Funrádia, keď začínalo. Takže tak nejak postupným spôsobom som si plnila tie sny, ale ako naozaj krôčik po krôčiku a som za to nesmierne vďačná a som na to aj hrdá a som rada, že ešte stále sa tým môžem živiť.“

A ako je možné, že sa ti to podarilo?

To je vlastne také možno aj pre mňa prekvapenie, ale mám taký pocit, že… ja nie som úplne tak normálne veriaca, ako na tú kresťanskú vieru, ale verím na také zvláštne moje, čo som si tak nejak v hlave dala kedysi dokopy, že verím na anjelov. A mám taký pocit, že niekedy, keď sa ti niečo aj nezadarí, tak na druhej strane sa ti zadarí, že možno stretneš nejakých ľudí, ktorí ti pomôžu úplne iným smerom, že to ani neočakávaš. Proste mám pocit, že veľakrát som naďabila na takých anjelov, ktorí keď videli, že možno je vo mne potenciál, tak my povedali, že: „Vieš čo, hľadajú tu speakera, vyskúšaj a choď.“ A naozaj tie dvere sa otvorili a potom takou postupnou prácou a makačkou na sebe sa otvorili aj tie ďalšie.“

A boli na tej ceste aj fakt náročné okamihy? Ťažké okamihy, keď si si povedala: „Nie, radšej sa niekde zamestnám, pôjdem niekde úplne inde,“ že si sa chcela na to vykašľať?

„No dá sa povedať, že keď prišiel akože ten veľký úspech, že prijali ma na VŠMU, kde sme sa dostali na to miesto 15 ľudí, z toho len päť nás bolo tých muzikálových, ostatní boli vlastne činoherní herci, tak to bol pre mňa absolútny úspech. A potom asi po prvom týždni rôznych predmetov som dostala absolútny búchanec do chrbta od všetkých profesorov, ktorí nám chceli naznačiť, že vy nie ste žiadne hviezdy, začínate úplne od nuly, neviete nič a všetko sa to naučíte, ale že to bude sakra robota. Vtedy som naozaj chodievala domov s plačom, chcela som to zabaliť, lebo som si myslela, že teraz ja už som neviem kde…a nie. A na druhej strane s odstupom času to pokladám, že to bola pre mňa najväčšia škola, lebo už počas života, keď sme chodili na také tie detské súťaže spevácke tak ti povedia, že si hviezda, na toto si zvykneš, na toto si zvykneš a potom prídeš do dospelého sveta a povedia ti, že ty máš toľko chýb, také je to zlé a taká je tu konkurencia, že to chceš zabaliť, ale možno, keď si z toho zoberiem to, čo oni sa mi snažia povedať, tak to nakoniec dopadne dobre, že tú kritiku treba prijať, že: „Veď oni mi chcú dobre. Keď mi to niekto raz nebude chcieť povedať, tak budem vlastne ja vyzerať hlúpo.“ Takže mám taký pocit, že toto bola tá moja cesta.

Kde ty čerpáš energiu? Pretože ja aj Andy ťa už nejakú chvíľu pozná a zhodli sme na tom, že my sme ťa ešte namosúrenú nevideli.

„Je pravda, že keď prídem do práce, svojho času mi to inak potvrdil aj môj kolega Vlado Kobielsky, povedal: „Od nás by to bolo nefér povedať, že toto sa mi nechce, veď robím svoj dreamjob, čiže buďme za to vďační a chodievajme tam práve s tým, že toto sme chceli robiť.“ Takže to sa ani nedá prísť tam namosúrený, ale samozrejme stanú sa okamihy, že ti ráno o štvrtej zazvoní budík a nechce sa ti vstať. Dá sa povedať, že v jednom okamihu som si povedala, že začnem behať, pretože začal behať môj muž. A keď priniesol z prvého behu medailu, čo bolo 5 kilometrov, pretože on mal úplne opačný problém, on chcel schudnúť. Ja som nepotrebovala schudnúť, ale povedala som si, že tu by som mohla začať ventilovať hlavu. Najprv som si dala päť kilometrov, keď som to zvládla skúsila som desať a už som bola vlastne za môj život trikrát na polmaratóne. Myslím, že to je už môj strop, lebo ďalej sa nedá. Dá sa, ale to už v rámci behu stačí. A vždy ma to mega poteší a tam nejak vyventilujem všetko to, čo potrebujem. Aj keď to nie je negatívne proste potrebujem sa uvoľniť.“

Čo ťa robí naozaj takou veselou, šťastnou okrem rodiny samozrejme?

„To je jasné, že asi keď to doma alebo tam, kde sa cítime doma, nemáme vyrovnané, tak to nefunguje. Pre mňa neskutočný životabudič je hudba. Ja či idem v aute alebo teda behám alebo robím akýkoľvek šport, kde sa to dá počúvať hudbu, tak ja milujem si vypeckovať muziku a len tak počúvať. Ja si do toho spievam aj pri šoférovaní si spievam, všetci pozerajú. Takže hudba je môj absolútny životabudič a potom naozaj zaslúžená dovča niekde, kde môžem mať vypnutý telefón bez toho, aby som musela odpovedať, lebo samozrejme vtedy, keď ja mám dovolenku, tak nemajú všetky tieto zložky mojej práce…dabing normálne funguje ďalej, čiže ti pošlú sms, či môžeš vtedy prísť, tak ja mám najradšej, keď som niekde úplne ďaleko, kde si to môžem vypnúť, lebo to tam už nefunguje a dám si také dva týždne a to je pre mňa taký úplný reštart, že potom sa môžem vrátiť do toho života, kde sa všetko rieši.“

Keby sme sa pozerali tak dopredu na celý tvoj život. Máš nejaké poslanie, čo by si chcela na tomto svete zanechať, vytvoriť?

„Mám taký pocit, že sadnúť si raz doma pri tom krbe, pozrieť sa na tú svoju rodinu a povedať si, že:“Žila som správne a za nič sa nemusím hanbiť. Či už som dosiahla nejaké kariérne úspechy, myslím že to je úplne jedno, ale byť taký spokojný, že nie som tu sám, niečo tu po mne ostane a budú fungovať ďalej v tom, čo som ich naučila, tak to by bol pre mňa naozaj taký životný úspech.“

Určite si za tebou chodia nejakí ľudia aj po rady. Je to tak?

„Ja sa k tomu staviam trošku tak inak, lebo si myslím, že radiť je veľmi ľahké, ale ja teraz ti môžem povedať, že narodí sa ti bábätko a všetko bude také, lebo my sme mali pokojné, jedla, spala, hento, tamto, má rada ľudí… ale ty môžeš mať úplne iný problém a preto máme kopec kamarátov, nikomu neradím, povedala som ti to, že nikomu nerozdávam rady. Môžem im povedať, že v mojom prípade to bolo takto, skús porozmýšľať. Ale skôr sa snažíme, že: „Viete čo potrebujete, tak doneste malého, zahrajú sa s Olivou,“ alebo niečo v robote: „Vieš čo, viem ti poradiť z toho, ako som to ja prežila. Môžem ti dať radu, že čím budeš viac moderovať, tým sa budeš cítiť v telke, rádiu, na moderovačkách viac doma. Skús to, lebo takto to teda mne pomohlo.“ A ako to už ten človek uchopí, samozrejme musí to uchopiť tak nejak sám za seba, tak to je všetko, čo mu môžem povedať. To vlastné. Ale nikdy mu nebude radiť, že toto je tá cesta a iná neexistuje, pretože každý máme svoju.“

 

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here