Čo pre teba znamená slovo úspech?

„Ja beriem úspech ako schodište, že pre mňa úspech je, ak niečo dokážem nejaký úspech, chcem ďalší, chcem ďalší. Ja úspech nevidím, ako cieľovú rovinu alebo ako cieľ, ale vidím to ako ďalší krok na tých schodoch v mojom živote. Ja takto vnímam úspech. Je to samozrejme šťastie v jednom a v ďalšom to môže byť nejaké pokorenie samého seba v niečom.“

Dá sa povedať, že ty robíš všetko to, čo ťa baví.

„Momentálne áno. Málo ľudí v živote má také… ja by som to nazval šťastie, je to šťastie, lebo človek ho ako keby nachádza. Robím to, čo ma baví, robím to s ľuďmi, ktorých mám rád a ja nič viac v živote nechcem. Chcem ešte zdravie a ja si myslím, že vtedy budem úplne šťastný.“

Čo z tej tvojej práce, čomu sa venuješ, ťa tak najviac napĺňa?

„Určite herectvo. Herectvo asi najviac. Ja to tak beriem, že aj keď som za kamerou, tak to viac beriem ako nejakú prácu a zábavu zároveň. Ale keď mám povedať fakt že hobby alebo to, čo ma fakt že napĺňa, tak je to herectvo určite.“

A z pohľadu doterajšieho života, čo ty považuješ sám v tom tvojom živote za ten najväčší úspech?

„Môj najväčší úspech bol, keď som sa s mojou nebohou babkou raz rozprával, keď som bol na prelome základnej a strednej školy, tak som s ňou mal taký výdatný rozhovor, kde som jej raz povedal, že: „Babi, vieš, čo ja chcem v živote? Aby naše meno Nemtuda poznalo celé Slovensko.“ A ja si myslím, že potom, ako som začal hrávať a tieto filmy a všetky veci okolo toho, nám to meno spravilo. Dva roky pred tým, ako moja babka umrela, tak sa mi rozplakala pri stole, že ja som to splnil. A vtedy som si povedal, že konečne, toto bol môj taký… nejdem po materiálnych veciach. Vôbec. Samozrejme patrí to k šoubizu, ale vôbec nie som materiálny človek. Radšej idem po pocite. A tento pocit… ja mám ľudia, pozrite, prisahám, že aj zimomriavky a ja som to babke splnil a to bolo asi to najviac, čo som chcel dosiahnuť.“

A teraz sa pozrime do budúcnosti. Čo je to tvoje také životné poslanie, za čím ideš, čo tu chceš vytvoriť, čo tu chceš zanechať? Rozmýšľal si niekedy nad tým?

„Aby Nemtuda poznali ľudia po celom svete. Mal som Slovensko a teraz už mám iné vízie. Celý svet ideálne. Možno sa mi to nepodarí, ale ja si za tým pôjdem.“

Ktoré hodnoty sú tie, ktoré ti pomáhajú, a ktoré ty uznávaš na ceste za svojim poslaním?

„Ja zas nechcem vyznieť, ako úplne neskromný chalan alebo niečo, že si nevážim veci, ale mňa teší, keď je ten druhý človek, pre ktorého niečo vyrábam, spokojný a teší sa z toho. Chcem stále niečo ľuďom povedať, chcem ich niekam posunúť, samozrejme v tej dobrej ceste a chcem ľudí nakopávať. A presne takúto skúsenosť mám s človekom, ktorý ma oslovil na pumpe, Boris Beharka, ktorý prišiel za mnou, že je mojim fanúšikom a či by nemohol niekedy so mnou spolupracovať na nejakom projekte. Ja som mu tú šancu dal a ten človek teraz momentálne so mnou vyrába každú jednu vec, ktorú robím a nesmierne sa z toho teším, lebo je to presne… To sú tí ľudia, ktorých vám prihrá sám život.“

Keďže už máš tú veľkú víziu s tým menom… Čo strach? Bojíš sa niečoho?

„Neviem, či by som to nazval, že či sa bojím, ale mám taký rešpekt pred tým, že raz v živote nebudem robiť to, čo by som chcel alebo baviť sa tým, čo ma napĺňa. Môže sa to stať aj z nejakých zdravotných problémov alebo celkovo, že tá technika pôjde takým štýlom ďalej, že nás nakoniec nebude nikto potrebovať. Ale toto je skôr rešpekt. Strach nemám. Strach je podľa mňa len dočasná situácia niečoho, čo ty musíš dať bokom. A ak to dáš bokom, tak dokážeš podľa mňa v živote úplne všetko.“

Ty veľa ľudí inšpiruješ, veľa ľudí po stretnutí s tebou sa cítia naozaj taký silnejší a chcú takisto na sebe makať, pracovať. Čiže ich motivuješ určitým spôsobom. Čo motivuje ale teba?

„Ja to nemám tak, že čo mňa motivuje. Mňa motivuje to, aby keď raz budem mať v živote deti, aby sa mali dobre. A možno to je taká tá motivácia toho, že vyrastal som v rodine v Petržalke, kde aj keď otec nám chcel dať úplne všetko, nemohli sme mať úplne všetko. A možno toto je taká tá moja motivácia, že keď raz v živote budem mať deti a bude chcieť niečo odo mňa, samozrejme nebudem ich rozmaznávať ani nič takéto, ale budem vedieť, že tomu dieťaťu môžem dopriať to, čo chce. To je presne či by chcela chodiť na klavír dcéra, alebo či by syn chcel hrať na husle… Všetko niečo stojí v dnešnej dobe. Aj ten dobrý lektor, aj tie husle, aj ten nástroj, aj tie hodiny…čas celkovo je drahý v dnešnej dobe. Čiže asi to, že chcel by som mať hlavne čas už potom ďalej a hlavne postarať sa o rodinu.“

Ako ty získavaš energiu? Je to len tým, čo ťa baví, alebo máš na to ešte aj nejaký tajný recept?

„Nemám asi tajný recept… Ja som celý život taký… Posledných asi osem rokov si chodím oddýchnuť do Ázie. To je presne to obdobie pred zimou alebo cez zimu, kedy ja fakt sa snažím zo seba vždy pri každom projekte dať nieže 100, ale 180 a už cítim tú vyčerpanosť. Že to je presne to obdobie, kedy aj tu je už sychravo, je tu hnusne, depresívne, tak sa snažím posledné roky niekam odísť a nabrať tú energiu a ja si myslím, že to je môj liek, ktorý ma drží pre živote.“

A keď príde v tvojom živote ten moment, že ťa niekto nahnevá, vytočí, si nejakým spôsobom sklamaný… Ako… Alebo, čo ťa v živote vlastne vie takto nahnevať, sklamať?

„Ak ťa kamarát sklame. Alebo človek, ktorému dôveruješ. To je pre mňa asi najväčšie sklamanie. A ja to ventilujem tým, že buď si sem tam pekne zanadávam, alebo v podstate strihnem ľudí. Ak ma niekto raz v živote sklame, tak toho človeka odstrihnem a ďalej ho neriešim. Druhú šancu nedávam. Neviem prečo, ale to už mám tak zafixované, že ak raz to niekto spraví, tak to vie spraviť hocikedy inokedy a to, čo v sebe potláčal, len potláča. Čiže on to tam v sebe stále má. Takto sa ja na to pozerám.“

Ako sa s tým ty potom vnútorne vysporadúvaš?    

„Ja bublem. Ja to volám, že bublanie takzvané. Že ja som…každý nechápe, keď sa so mnou stretne alebo niečo robí, nejaký projekt, ja sa viem vytočiť, viem, ale snažím sa byť stále ako keby nad vecou. Ale potom príde niekedy deň, kedy to musím zo seba všetko vydať. Ja sa priznám… Ja vtedy v tom momente zavolám najlepšiemu kamošovi: „Poďme sa opiť.“ Že to je taký môj reset. A keď nemám čas oddychovať, tak je to presne tento reset. Ja sa opijem, zanadávam si pri tom stole, kamoš si ma vypočuje, vyspím sa a ráno som akože prisahám, že kľudnejší. Takže to je taký systém. Akože niekedy som mal také, že som si išiel zabehať, zašportovať alebo niečo. Ale ja nemám ani takú akože ventiláciu. Chcel by som niečo, nejaký šport teraz na zimu si nájsť určite, ale nemám taký, že štýl ventilácie, že by som niečo robil. Voľakedy som maľoval. To ma veľmi bavilo. Keď som bol nervózny zavrel som sa v detskej izbe, buchol dverami a zobral som si temperky a išiel som maľovať. Bol to štýl relaxácie, ktorý mi veľmi pomáhal. Teraz som taký, že ja si to všetko ako keby… Ja neviem byť nervózny, nasratý…nebaví ma to. Samozrejme, že si zanadávam, to je normálne, čo mám robiť iné, ale že by som niekomu, že ublížil alebo niečo…nechápem ľudí, že napríklad má niekto zlý deň a dôjde domov a vytrieska ženu. Ja takýchto ľudí by som zatváral do basy. Toto si ja neviem predstaviť. Ja si radšej zanadávam, troška zvýšim hlas, ale to je celé.“

Čo bol nejaký extra ťažký moment v tvojom živote?

„Neviem, či by som sa chcel o tom úplne do detailov…ale odišiel mi niekto veľmi blízky v živote. Bolo to obdobie, keď som mal 18 rokov a bolo to obdobie, kedy…bola to situácia, pri ktorej mi ani rodičia nevedeli pomôcť, lebo nevedeli, ako sa majú zachovať. A bolo fakt zlé obdobie. Ja som sa s tým nejak vysporiadal, ale hlavne mi pomohli kamaráti. A ja od toho obdobia nedám dopustiť na kamarátov. Vtedy som pochopil, že fakt kamoši sú asi najviac, lebo keby som nemal kamarátov, neviem, čo je so mnou dneska. Možno robím úplne iné veci. Možno som úplne troska. Ale vtedy mi fakt pomohli kamaráti a odchod človeka zo zeme je náročný, ak ho máš rád.“

A pomohli ti tí kamaráti v tom, že boli ti blízky, niečo ti povedali, mohol si s nimi telefonovať? V čom konkrétne bola tá pomoc pre teba najsilnejšia?

„Venovali mi čas, aby som nebol sám, aby som sa nad tým nezamýšľal sám. Čiže snažili sa mi robiť stále nejaký program, snažili sa so mnou stále baviť o nejakej téme, stále ako keby…aby som na to nemyslel. Venovali mi čas. To bol základ.“

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here