Čo považuješ ty za úspech?

„Za úspech asi považujem možno splnenie nejakého cieľa, ktorý som si zadala. Tých cieľov sme mali niekoľko a išli postupne celou našou kariérou, ktorá už vlastne trvá 22 rokov. A zakaždým proste ten úspech sa nejak podaril, takže to mám už tato, že odfajknuté a som šťastná.“

A ako sa ti darí byť stále motivovaná, že už teda 22 rokov a ako sa ti darí a ako to robíš, že sa stále dokážeš motivovať?

„Nás ženie taká vnútorná sila. My sme veľmi pozitívne osoby s Veronikou. Ja ešte možno aj v zlom človeku alebo v nejakej zlej situácii sa snažím hľadať to dobré. Niekedy mávam možno nejaké dni, kedy som možno aj nejaká smutnejšia a som možno aj demotivovaná nejakými správami alebo nejakými situáciami, ktoré sa udiali, lebo tak nie je vždy všetko ružové, ale vždy ma potom niečo nakopne, buď nejaký moment, ale vždy to nejak proste príde. Ja neviem či to príde nejak zhora alebo proste, či je to tak dané. A potom už som motivovaná a zase proste idem.“

Vám s sestrou sa podarili úžasné veci. Natočiť dokonca klipy so svetoznámymi rapermi. Ako sa to podarilo?

„To bola dosť ťažká cesta, ale ja si myslím že sme také deti šťasteny, lebo nie každý mal možnosť sa dostať k takýmto menám, respektíve k takým interpretom, s akými sme spolupracovali my dve. Ja si myslím, že je to aj o tom, koho stretneš v živote, kto ti aj na tej ceste pomôže, lebo nie je to len o tebe samom, vždy je to tímová robota. A my sme v 2010 odišli do Ameriky s tým, že našim cieľom bolo získať nejakého známeho amerického rapera. Vtedy fičal Florida a už sme to tak mali podchytené z niekoľkých strán. Mali sme kontakt aj na jeho manažérku, potom nám ešte pomohla jedna kamarátka, s ktorou sme sa tam zoznámili, čiže už sme si potom dali stretnutie, čo už je ozaj veľký úspech, pretože oni boli megabizi…a tým, že my sme dve a v Amerike vôbec nemajú  vlastne dvojičky speváčky. A my sme prišli na to stretnutie a oni hovorili, že majú veľmi veľa ponúk na tieto spolupráce – featuringy, ale my sme ich proste zaujali tým, že sme dve, páčil sa im náš hlas. Ja už som to spomínala niekoľkokrát, že Slováci si povedali, že sme si to zaplatili, tak to potom má každý. Ale nie je to tak, lebo aj oni si vyberajú a v podstate takýto song by si mohol zaplatiť hocijaký ruský milionár pre svoju frajerku, ale oni to nerobia. Čiže oni presne nás zoskenovali, celú našu minulosť, celú históriu, proste čo sme vydali a hlavne, aké máme plány s tou pesničkou, že nieže si ju budeme púšťať doma v obývačke. Takže tento song potom aj vyšiel, sme ho natočili a dokonca sme dostali Floridu aj do klipu, pretože my sme sa skamarátili dosť dobre a naozaj, aj keď s ním niekto natočil videoklip, napríklad aj rumunská speváčka Inna, v klipe ho nemala. Takže ja aj toto považujem za úspech, že teda našiel si čas a prišiel s nami natočiť ten videoklip. Potom ešte dokonca sme boli spolu s ním spievať v Maďarsku na Pannonia festivale, kde sme s ním odspievali song a to potom Slováci pozerali, že: „Jéj, baby, čo tu robíte?“ Takže bolo to úplne super.“

Vy ste typickým príkladom toho, že byť pekné nestačí. Vy ste si tú cestu naozaj vydreli veľmi poctivo. Bola to tŕnistá cesta veľakrát. Aké boli tie najťažšie momenty? Pretože ísť za hranice a pôsobiť tam, to nie je práve med lízať, ako sa hovorí.

„Ja už teraz napríklad všetko hovorím tak zjednodušene, lebo naozaj to bol dlhý čas, pokiaľ sme sa k nim aj dostali a samozrejme aj nie vždy natrafíš na tých správnych ľudí. Proste veľa ľudí ťa oklamalo, hádzali ti polená pod nohy, ale tak to je to, že ja napríklad aj teraz, keď sa ma to opýtaš, ja si už ani neviem spomenúť na nejaké tie zlé momenty, lebo presne ja mám také  myslenie a tak som nastavená, že ja na tie zlé veci ja sa snažím zabudnúť a hodiť ich za hlavu. V podstate si už pamätám len tie dobré, ale tak určite tam bolo x y  momentov, ktoré neboli príjemné a veľakrát som si aj poplakala.“

Ako ste s nimi bojovali?

„Tým, že sme dve a máme jedna druhú, tak my sa vieme nejak navzájom podržať, čo je skvelé. To  sme mali celý život. Či to bolo v škole, či je to v súkromnom živote.“

A keď sestru trebárs niečo dá dolu, čo jej ty povieš alebo čo urobíš, aby si ju rozveselila, aby si to myslenie dostala do toho pozitívna.

„Napríklad my, keď máme nejaký moment, tak  niekto sa potrebuje buď vykričať alebo pohádať sa alebo ja neviem čo a my to máme tak, že my to dáme zo seba von tým, že proste  sa vyplačeme. A to je proste pre nás taká psychohygiena. Potom už, keď si poplačeme, tak  si už povieme: „Veď neboj, bude dobre, veď však vždy všetko nejak dobre dopadlo a stále sme sa proste dostali nejak na ten pozitívny stupienok.“ Takže asi takto.“

Mňa by zaujímalo, z čoho máš ty strach?

„Strach mám z výšok, ale to je len také okrajové. Ale taký napríklad reálny strach mám, že keby mi odišiel niekto blízky , koho mám rada, a nehovoriac o tom, keby mi napríklad odišla sestra, a tak z toho by som mala asi najväčší strach v živote.“

Ako s tým bojuješ?

„Zatiaľ s tým nebojujem, lebo sa snažím na to nemyslieť. Ale niekedy ma prepadla taká myšlienka a minule som to aj sestre hovorila, že veď vlastne my keď sme sa narovnako narodili a prišli sme na tento svet úplne rovnako, tak podľa mňa…ja neviem ako to bude, že teraz ktorá z nás možno už, keď budeme staré babky, ktorá z nás skôr odíde. Z tohto mám paniku najväčšiu na svete a strašný strach, že keď bude prvá napríklad ona. Ako to si nechcem ani predstaviť. A to vždy sa pri tomto rozplačeme.“

Keď hovoríš o tej budúcnosti, máš nejaké životné poslanie? Čo by si chcela na tomto svete vytvoriť, zanechať, urobiť, niečo také z tvojho vnútra?

„Ja si myslím, že už podľa mňa tým našim poslaním je už vôbec to, že sme dostali ten dar, že spievame, a že v podstate tou hudbou robíme ľuďom radosť. Takže ja si myslím, že v tomto budeme pokračovať aj naďalej.“

Nevidel som vás ešte nahnevané. Čo ťa dokáže rozzúriť? Dokážeš sa vôbec rozzúriť?

„To býva málokedy, ale už keď to je, tak niekedy naozaj mám tlak 300…aj minulý týždeň sa napríklad stala taká vec, keď proste novinári napísali nejaké veci a to ma napríklad dokáže vytočiť, lebo viem, že ako to bolo, a proste keď sa to prekrúti, tak ma to vie asi tak najviac rozčertiť.“

A ako sa potom z toho zase pretransformuješ do tej pozitívnej Danielky?

„To mám úplne rýchlo tiež, lebo u mňa to trvá tak chvíľu. Takisto ako to proste vystrelí, tak takisto to aj spadne. Čiže potom to už má fázy také, že už sa ukľudním a už sa na tom začnem baviť.“

Teraz ste hodne na televíznych obrazovkách…Farma nás tu všade okolo bombarduje. Aký to bol zážitok?

„Skvelý zážitok to bol. Ja si myslím, že prekonala som samú seba, lebo predsa len my sme už zvyknuté, teda respektíve celý národ je zvyknutý žiť v tom, že máš posteľ, máš všetko čisté, teda pokiaľ si poriadkumilovný a zrazu proste prídeš do absolútneho diskomfortu, aj teda keď sme boli bohatí, aj tak predsa len tá hygiena tam nebol taká, ako ju máš doma. Čiže prišli sme tam a zrazu myši v kredenci a proste zaspávaš so sršňami, užovky sú v rybníku a boli tam štyridsiatky teploty a nemali sme sa ísť kde schladiť, len do toho špinavého rybníka blatového, z ktorého keď som vyšla, tak som mala proste tie biele plavky boli zrazu hnedé. Ako bolo to také, že prekonala som podľa mňa samú seba. Ale zase naopak, keď môžem povedať…môžem to brať veľmi pozitívne, pretože sme tam boli fantastická partia ľudí, naučili sme sa kopec nových vecí a máme odtiaľ veľa zážitkov.“

Čo ti to dalo do toho života, keďže si išla do toho diskomfortu, musela si prekonať svoju komfortnú zónu, svoje pohodlie…čo ti to dalo do života?

„Vystúpila som z komfortnej zóny, ale potom sme sa tak so sestrou, keď sme to tak analyzovali, tak som hovorila, že…lebo keď raz budem mať deti a ja som dosť taká poriadkumilovná, že všetko musí byť na svojom mieste, to máme proste od ocina naučené, a zrazu, že ja budem mať deti a teraz ja budem furt po nich upratovať, lebo ja som v tomto trošku taká, že možno až too much, a dalo mi to to, že už budem mať viac na háku. Že už proste mi podľa mňa nebude vadiť nejaká tá smietka, alebo keď niečo bude hodené na zemi.“

Čo ťa robí fakt že šťastnou? Čo ti robí radosť?

„Radosť mi robí spoločnosť dobrých pozitívnych ľudí, ktorých aj máme podľa mňa dosť okolo seba, lebo ja som za to, že proste vrana k vrane sadá a podľa mňa sa tí ľudia tou energiou priťahujú. Čiže mňa robí šťastnou toto a úplné maličkosti, že sa môžeme porozprávať, že zrazu sedíš a vidíš krásny západ Slnka…takéto veci.“

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here