Štefan Martinovič, herec (nielen) z obrazoviek TV

Štefan, keď tak cestuješ, čo ti dáva cestovanie? Čím ťa to napĺňa?

Strašne ma baví komunikovať s inými ľuďmi a ako sa hovorí: „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom,“ tak mám pocit, ako keby aj koľko krajín vidíš. Že prichádzam do kontaktu… Konkrétne v tej Kolumbii som videl také rozmery a toľko levelov chudoby, že to som si nevedel ani predstaviť. A napríklad už len jedno z mála mi to dalo, že keď som prišiel domov na Slovensko a mohol som spláchnuť toaletný papier a napiť sa vody z vodovodu, tak mi normálne vyhŕkla slza od dojatie, že toto je možné. A my to tu máme dennodenne a možno si to tak úplne neuvedomujeme.

Tieto poznatky, ktoré máš z cestovania… Čo bolo asi také najsilnejšie, čo ťa tak chytilo za srdce a preniesol si to trebárs aj do konkrétneho života sem?

No tak bolo viacero takých zážitkov. Možno v tej Kolumbii sme boli vystavení takému ako keby stále nejakému pasívnemu nebezpečenstvu, lebo nič sa nám zlé nestalo. Vlastne najhorší zážitok, ktorý sme mali bolo, že sme išli do hôr na koni z 2000 metrov nad morom do výšky 3500 a keď sme stúpali na tej mulici, tak tie kone sa vzdialili, čiže ja som chvíľami bol naozaj sám v džungli, kde bolo napísané, že hore na tých stromoch je puma, ale že tá puma sa bojí ľudí, ale vlastne to vedomie, že som… A teraz ten kôň sa rozbehol do tej rieky a ja som nevedel, že on vie, že tadiaľ má ísť. Ja som bol sám a nevedel som, že koho sa mám spýtať, čiže tam mi tak zrazu vyhrkli slzy a zrazu som prešiel takým niečím, že: Čo má teraz robiť? Čo mám robiť? A zrazu som tak pochopil, že nespravím nič, že môžem tu len sedieť na tom koňovi, ten kôň snáď bude vedieť, snáď ta puma na mňa nezoskočí a nezje ma. Niekedy je možno dobré sa odovzdať tej situácii a nie sa jej priečiť, lebo zjavne tá situácia riešenie nemala. Keby som skočil do tej rieky z koňa, tak sa môžem utopiť alebo prúd ma strhne alebo ten kôň ma ušlape. Tak som zrazu pocítil takú rezignáciu, ale takú pozitívnu, takú katarznú rezignáciu, že som sa vyplakal a zrazu som ostal na tom koňovi a hovorím si, že veď je to tak, ako má byť. Zrazu ma to tak prečistilo. Takže to bol taký poznatok, že niekedy sa netreba vzopierať veciam. 

Z čoho máš strach v živote?

Veľa vecí. Ja som absolútny dá sa povedať, že strachoput a čím som starší, tak tým je to horšie. Napríklad teraz úplne najnovší mám strach z lietania, ktorý prišiel a ja neviem prečo.

Ale ty pravidelne lietaš.

Pravidelne lietam a lietam od 18 rokov alebo 17, bol som ten človek, ktorý bol nalepený na okne, všetko som si fotil, dokumentoval a zrazu mal som asi pred tromi – štyrmi rokmi jeden let, kde boli trošku turbulencie, ale ako nestalo sa nič, že by sme museli núdzovo pristáť, alebo že by nejaký katastrofálny zážitok, našťastie nie, ale nejak ma to tak pohlo a zraz od vtedy som si nejal vedome vytvoril nejaký blok a teraz som napríklad letel za posledné dva mesiace asi osemkrát a z toho štyrikrát bolo úplne v poriadku, že som to ani nevnímal a teraz napríklad ten posledný let z Ríma bol taký, že som normálne cítil, že boli turbulencie, mne sa skrátil dych a som sa hneď pýtal letušky, že či je to v poriadku. Ona, že áno, že to bola len turbulencia.

A ako si poradíš s tými strachmi? Keď taký strach príde…teraz aktuálne si hovoril o tom lietaní. Ako s ním pracuješ?

Ja sa snažím dýchať. Viem, že musím len zastať, musím uvoľniť to telo, aby ma prestalo nejakým spôsobom blokovať, aby som dokázal sa pohnúť ďalej. O a v tom lietadle teda hlavne dýchať, že si pustím trochu vzduchu. Mám pocit, že to dýchanie mi tak najviac pomáha, lebo keď si začnem len niečo hovoriť, tak mi to nepomáha. Takže idem do tej fyzikálnej roviny a snažím sa dýchať.

Čo ti spôsobuje radosť? Čo ťa dokáže potešiť? Čo ťa robí spokojným a šťastným?

Samozrejme, keď je šťastná moja rodina. Napríklad teraz ma spravilo šťastným to, že sme maminu aj s bratom zobrali do Ríma a mama bola dojatá z tých pamiatok a ja som cez to dojatie… ako keby som videl osobu, ktorá si rozbalila krásny darček, s ktorým je spokojná, tak to ma robí šťastným. Aj keď odohráme s kolegami nejaké príjemné predstavenie a že nastane niečo špeciálnejšie ako inokedy, že tá výmena energií je silnejšia a že zrazu nastalo niečo, čo je medzi nebom a zemou. Hrali sme možno lepšie a diváci sa viac bavili pri tom. Všetko začalo tak, ako malo, ale nejak sa to zrazu vymklo, v pozitívnom slova zmysle, z rúk, tak to má robí šťastným. Skôr sú to akoby zážitkové veci, ktoré ma robia šťastným.

A na druhej strane, čo ťa vie poriadne nahnevať, vytočiť?                             

Maličkosti. To žiaľ ja som cholerik, to máme v rodine, čiže ja som veľmi rýchlo schopný sa dostať, ako sa hovorí pri aute, z 0 na 100 za pár sekúnd, tak ja som v tomto veľmi rýchle auto. Ale dokážem aj veľmi rýchlo vychladnúť, uvedomiť si svoje chyby, ale samozrejme to tú rýchlu reakciu neospravedlňuje, to je niečo, na čom sa snažím pracovať.

A ako to urobíš, že z toho negatívneho sa dokážeš tak rýchlo dostať potom do toho pozitívneho?

To sa deje samé. Ja pracujem na tom v živote, aby som sa nedostal do toho negatívneho. Lebo ja akonáhle mám pocit, že dám tú ako keby zlobu von, tak už tým pádom, ako keby telo automaticky prinesie uvoľnenie a ja si už potom len uvedomím tie dôsledky a potom sa ich snažím vlastne odčiniť. Samozrejme tí, ktorí ma poznajú už vedia, čiže mávnu nad tým rukou, ale tí, ktorí ma nepoznajú, tak to môže byť pre nich niekedy veľmi prekvapivé. No a potom za volantom musím povedať, že ja si neviem pomôcť, že za volantom…pritom ja milujem auto, milujem šoférovanie, ale sú isté situácie sebecké, ktoré nastávajú na tých cestách, ktoré ma dokážu dostať do vývrtky za pár sekúnd.

Ty, ako herec, mávaš trému?

Kedysi som mával veľkú a teraz si ju navodzujem, lebo taká tréma v zmysle adrenalínu je podľa mňa veľmi prínosná, lebo ja si myslím, že keby som ani tú základnú trému nemal na ceste na javisko, tak by som bol veľmi pasívny. Že ten výkon by bol veľmi lenivý. Čiže mňa tá tréma…samozrejme, keď je premiéra, tak je to viac vybičované, tak vtedy sa to snažím krotiť, ale taká tá bežná tréma, tak tú potrebujem k tomu, aby som mal taký základný javiskový ako keby flow.

Ako to robíš, že si navodíš tú trému?

Snažím sa uvedomovať si dôležitosť tej situácie. Snažím sa ako keby nakoncentrovať, že mi ide o to, že ide o to podať dobrý výkon, že mi ide o to, aby toto konkrétne predstavenie tu a teraz bolo dobré, lebo ono naozaj sa prirodzene deje v človeku, že keď hráte už 50. reprízu predstavenia, ktoré je už dávno ako keby označené, že výborné, tak zrazu sledujete na sebe také známky lenivosti. A zrazu sa môže stať potom, že odohráme tú reprízu a zahráme to vlastne úplne lenivo. To sa snažím a je to ťažké, nestratiť to nasadenie.

A na druhej strane, keď máš teda úplne tú premiéru, nejaké dôležité predstavenie a máš tú veľkú trému, ideš v tej tréme alebo ju nejakým spôsobom znížiš?

Ona už sama ako keby pod vplyvom nejakých skúseností opadáva, ale snažím sa si navodiť taký pocit ľahkosti. Ani nie, že zbaviť sa jej, ale že mať pocit, že moje telo je ľahké, že sa mi ľahko rozpráva.

Aká bola tá tvoja cesta za úspechom? Dnes už naozaj patríš medzi úspešných, obsadzovaných hercov. Aké boli tie veselé, príjemné momenty a aké boli naopak tie ťažké momenty na tej ceste za tým úspechom?

Ja stále ako keby si tak definujem v sebe, že…lebo teraz mi napríklad pár ľudí povedalo: „Števo, ide ti karta.“ A ja som ostal taký zarazený, že čo to je, že ide ti karta? Že ľudia to tak okamžite…je to tiež ako keby škatuľka, že niekomu povieš, že: „Nedarí sa mu. Darí sa mu.“ Ono je to všetko také strašne premenlivé. Možno mám šťastie…ak je to teda úspech, čo teda…a vlastne ani neviem, čo by bol…nechcem, aby to vyznelo, že som nevďačný, lebo si uvedomujem, že sa udialo pár pozitívnych vecí, ale ako keby si aj uvedomujem to ústranie mojich kolegov, ktorí sú mnohí, že boli kedysi veľké hviezdy a teraz pomaly nemajú z čoho zaplatiť nájom. Čiže to úskalie tej práce, že je to proste hop alebo trop a že každý deň môže byť iný a jednoducho stačí jedno zlé rozhodnutie a môže o byť úplne inak.

Bola to samozrejme pomalá cesta, ale ja si pamätám doteraz, neviem prečo sa mi to teraz vybavilo, že som skúšal s takou herečkou, mal som 18 rokov a ona sa volal Katalin Pálfy, to je taká známa maďarská herečka a cez taký medzinárodný projekt sme spolu skúšali…nie viac som mal, 20 rokov a ona mi z ničoho nič sme sedeli na pive a ona: „Môžeš na chvíľu? Videla som ťa dnes na skúške.“ A ja že: „Ježiš, čo mi povie. Dúfam, že sa jej to páčilo.“ A ona: Števo, vieš ako to je, nepáčilo sa mi, ako hral, ale počúvaj ma, vôbec si z toho nič neber, lebo herectvo je celoživotná cesta. To znamená, že ty pokiaľ chceš vynikajúco zahrať, máš na to celý život, pretože nie sme limitovaní ako tanečníci, ktorí proste, keď do tridsiatky nezatancujú, tak už nezatancujú, lebo to telo ich nepustí. Čiže neboj sa ísť do toho krok po krôčiku a neočakávaj hneď veľké veci, lebo to tak úplne si myslím, že nebude, ale nevzdávaj sa.“ Niečo takéto v tomto duchu mi povedala. V mnohých chvíľach som si to tak pripomenul, keď som mal pocit, že to ide strašne pomaly, že to ide, ale naozaj sú to milimetre. Jednoducho treba len ísť. Aj tak sa ide vždy dopredu. Dozadu sa ísť nedá.

Viac už vo videu!

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here