Dnes u Úspešných u Winsona je Rebecca Justh, ktorá je nie len povedzme takou mentorkou, motivátorkou, ale zároveň ty si aj spisovateľkou. Čo ešte všetko je náplňou tvojho poslania, tvojej práce?

Sú to také tri základné oblasti. To je televízna tvorba, ktorú milujem. Vlastne už hneď zo školy som išla to Slovenskej televízie, takže tvorba televíznych programov, reklám a dokumentárnych filmov. Druhá taká oblasť je písanie. Písanie rôzneho druhu, lebo nemám rada písať len romány. Mám rada písať o všetkom možnom, aby som tie informácie podala ľuďom okolo seba. No a tretia taká oblasť, od malička šijem, tak aj módna tvorba.

 „Mám 60 rokov, no a?“ Aj tvoj postoj je taký: „No a?“

Áno, presne, ale už je to klamstvo, už mám 62. Verte mi, tí mladší, že pokiaľ máte 40, 30..no čo je to dva roky navyše. Ale keď už potom prekročíte hranicu 60 rokov, tak už každý rôčik sa úplne počíta, lebo ste šťastní, že teda ďalej a ďalej, takže preto som to zdôraznila, že už mám 62 rokov. Ale už píšem tretiu knihu, ale nebudem zatiaľ prezrádzať, o čom je, lebo vlastne druhý diel tejto knihy má názov: Mám 61 rokov, no a? A naozaj je to “no a“. Ono človek žije nie vekom, ale človek žije prítomnosťou. Žije s ľuďmi, žije sám so sebou a to je vlastne celá podstata mojej existencie.

Čo ty považuješ za úspech?

Raz sa ma to už niekto opýtal a ja som odpovedala otázkou: Čo je to vlastne úspech? Neviem, čo je to úspech, pretože v mojom ponímaní…viete, keď si niekto pomyslí, že úspešní ľudia… Kedy vieme o úspešných ľuďoch? Keď médiá o tom rozprávajú, alebo keď sa to dozvieme v televízii alebo v printových médiách? Ja osobne si myslím, že človek je úspešný vtedy, keď niečo prospešné urobí pre ostatných ľudí, pre našu planétu a z toho máme úspech. A keď to niekto myslí, že úspešný je ten, ktorý je v médiách, tak to by som teda netvrdila. Takže pre mňa je úspešný ten, kto robí pre druhých.

Vidíme tu množstvo kníh u nás v štúdiu. Kde ty vlastne čerpáš inšpiráciu, aby si takto tvorila?

Táto kniha (Slovenská Amerika) napríklad, tam som robila celú kvázi produkčnú prácu. To znamená zohnanie peňazí, autori textov, ale už, keď tu vidíte…lebo kniha má názov Slovenská Amerika a je o Slovákoch v Amerike, je dvojjazyčná a je to vlastne taká stručná rekapitulácia toho, čo Slováci dokázali za morom. Sú to stavby, sú to samozrejme výstavy a vôbec existencia našich Slovákov v Amerike. No a záverečná časť tej knihy sú samozrejme fotografie. Tie fotografie som realizovala s fotografom, takže som si prešla dosť veľký kus Ameriky a naozaj som všetky tieto miesta navštívila. No a musím sa priznať, ak máme aspoň chvíľu čas. Toto je John Majka, ktorý je senátorom, teda bol v tom čase vo Washingtone a on je slovenského pôvodu. A príbeh je taký, že keď dôjdete k senátorovi, nie je mysliteľné, aby ste sa k nemu okamžite dostali, lebo samozrejme to je ako k prezidentovi. Musíte si tam zavolať a minimálne 2-3 mesiace. No my sme prišli na 2 dni. Volali sme, sekretárka skoro kolabovala pri tom telefóne, že my sa chceme zajtra stretnúť s pánom senátorom. No tak sa ho spýtala a on povedal áno. Keď sme prišli, nezabudla nám zdôrazniť, že máme na to len 10 minút, pretože pán senátor je veľmi busy. Nakoniec sme tam strávili hodinu, kedy po druhej návšteve otvorenia dverí jeho sekretárky jej povedal, že on si povie, kedy bude koniec. No a tak vlastne vznikli tieto obrázky. No a má to svoju pointu. Nielenže sme si ho odfotili a dali do knihy, ale o rok na to, ako kniha vyšla zrazu tento pán sa objavil na Slovensku. Vtedy bol prezidentom pán Schuster, no a ja keďže som mala kamarátku u pána Schustera, tak mi povedala, že príde Majka. Mne nebolo nič viac treba. Chytila som publikáciu, prišla som na hrad a ako tam tak stáli, ohranka ma pustila, tak ja hneď takto s otvorenou knihou on tam bol s pani manželkou, vedľa pán Schuster s pani manželkou a ja som ho teda privítala a darovala som mu knihu. Ten skoro spadol. Neveril vlastným očiam, že kniha je naozaj na svete, že on je tam. No a samozrejme pán Schuster si potom vypýtal ďalšie knihy.

Typický príklad, že Rebecca je naozaj cieľavedomý, ambiciózny typ, ktorý si ide za svojim. Máš svoje jasné vízie, svoje vlastné ciele a ideš si za nimi.

Ja milujem ľudí, ja milujem s nimi komunikovať. Nechcem povedať, že nemám pred autoritami rešpekt, to je hlúposť. Ja si každého človeka vážim, ale každý je vlastne na jednej platforme. Pokiaľ sa budem ja rozprávať s každým na úrovni, nebudem ho osočovať, nebudem ho urážať, tak sa vlastne dostanete všade a môžete komunikovať s hocikým.

Čo ťa ženie dopredu?

Nič ma neženie. Ja len žijem. Nedá sa povedať, že by ma niečo hnalo.

Ty tvoríš, teraz pred nedávnom si mala úžasnú prehliadku v Amerike, navrhuješ modely, šiješ, píšeš, precvičuješ, zdravo žiješ, cvičíš, máš správnu filozofiu… Jednoduchá otázka: Ako toto stíhaš?

Ja hovorím, že jednak to nevnímam, ale keď už sa ma takto konkrétne pýtaš, tak ja hovorím, že týždeň ma 7 dní a každý deň sa dá robiť niečo iné. Čiže v pondelok trebárs napíšem scenár na dokumentárny film. V utorok idem točiť dokumentárny film. V stredu idem pozrieť látky, čo by som mohla šiť a večer si napíšem pár poznámok. Štvrtok idem písať knihu. V piatok idem upratovať. V sobotu šijem a v nedeľu oddychujem. A tak sa vlastne minie celý týždeň a takto to vlastne striedam. Ale je fakt, že keď začnem písať knihu, tak ako keď som začala túto písať, zavriem sa teda na chatu, ale opäť deň má 24 hodín, tak píšem možno 10 hodín a potom sa zase niečomu inému venujem. Napríklad architektúre, ktorú mám veľmi rada a veľmi rada robím v záhrade, čiže okolo môjho domu si vytváram a v dome si vytváram.

Čo na to tvoja rodina? Ako stíhajú tú tvoju energiu, to, že deň si tam, deň si tam, deň robíš to, deň robíš to?

Ja už mám tú výhodu, že moje dve deti sú už dospelé, žijú si svoj život. Som úspešne slobodná…teda už vdova po prvom manželovi, tak vlastne mám veľmi veľa času. Ja verím, že tie mamičky, ktoré sú mladučké a majú ešte malé deti, tak majú veľa starostí, ale musím povedať, že som mala malé deti a v kuchyni sa varilo jedlo, deti sa hrali a sadla som za mašinu a šila som. Čiže 3-4 činnosti aj keď boli deti malé som zvládala. No a cvičiť sa dá samozrejme aj keď človek sedí. Všetko je to len o tom chcení, či človek chce alebo nechce.

Keď si išla tak životom, boli určite aj ťažké okamihy, pády… Ako si zvládala takéto okamihy?

Ja si vážim, že som na svete. Veľmi si to vážim. V mojej filozofii existuje také niečo, že som ja a je osud. Som teda ja, čo dokážem, čiže ja teraz, keď sa rozhodnem, že budem mlčať, tak som sa ja tak rozhodla. Ale či nám tento strop padne na hlavu, je mimo mňa. To je ten osud. Čiže je jedna množina, čo ja dokážem a druhá množina, čo je mimo mňa a neviem to ovplyvniť. A keďže si môžem to, čo viem ja ovplyvniť, tak tam si proste rozmýšľam nad tým, že je to všetko na mne, že čo ja spravím, čo ja urobím, čo si pripravím a ako budem myslieť. Takže keď sa mi v živote stali a stali sa mi naozaj veľmi teda až tragické udalosti na mojej osobe, tak…aj keď sa ti to deje, tak musíš rozmýšľať nad tým, že som šťastná, že som na tomto svete a skúsiť nejak zachrániť ten život aby si prežil, aby si mohol pokračovať v tom živote. Takže je to o tom, že stále musíš myslieť na to, že máš jeden jediný život, ja neverím na to, že sem prídem opäť v takejto podobe. Teraz sme tu originál, tak si to užívam. No a všetko to prejde a potom zase zasvieti Slnko.

Dokážeš sa ty aj nahnevať?

Samozrejme. Vytočí ma napríklad môj syn, keď mu trikrát poviem niečo to isté a on trikrát proste si svoje, tak viem aj zakričať. Ale inak nie. Nemám rada zrážku s blbcom. Najhoršie, čo existuje, je zrážka s blbcom, pretože keď máte nejakú úroveň myslenia a niekomu sa snažíte niečo povedať a on ide v úplne inej línii a vidíte, že to rozmýšľanie je úplne až primitívne, tak… Ale tam sa neviem rozčúliť. Tam zase akceptujem, že nemá na to, tak idem ďalej. Čiže neviem sa nejak tak bežne rozčúliť.

Kde ty čerpáš inšpiráciu pre tie modely?

V okolí, v prostredí. Veľmi rada pozerám dokumentárnu tvorbu a to b ste neverili, aký je náš svet fantastický, farebný, rôznorodý. Stačí keď len kolibríkov si zoberiete. Tých je niekoľko tisíc druhov a aké oni majú sfarbenie. Rajka napríklad. To je vták, ktorý ma niekoľko odrôd, či ako sa to povie. Takže v prírode a okolí.

Rebecca, ty si zviditeľňovala Slovákov, pomáhaš ľuďom, aby sa cítili lepšie, aby boli zdravší… Naozaj tých zameraní je obrovské množstvo. Keď sa teraz pozrieš do svojej budúcnosti. Je ešte niečo, čo chceš nejakým spôsobom vytvoriť, čo tu chceš za sebou zanechať, nejaké tvoje poslanie alebo je to len o tom, že žiješ každý deň naplno?

Ja si myslím, že každý človek má na niečo talent a pre niečo prišiel na tento svet. Ja by som bola najšťastnejšia, keby každý človek prišiel na tom že v čom je dobrý a to by ľudstvu odovzdával. Ja som prišla na tieto komponenty, ktoré som vám tu menovala, takže v nich budem pokračovať. Veľmi rada by som mala televíznu reláciu, ktorá by hovorila práve o zdravom životnom štýle, alebo vôbec o životnom štýle, ako žiť, dobre vyzerať a dobre sa cítiť. No a knihy píšem stále ďalšie, lebo to je asi to poslanie, že keď človek niečo vie, alebo nejak zozbiera tie informácie, tak ich má transformovať do nejakej podoby. Buď knihy alebo módy alebo relácie.

Keď vytvoríš ten model a prezentuješ ho na tej módnej prehliadke. Aj si potom tie modely tí ľudia kupujú od teba?

Ja som taký malý egoista v tomto. Všetky tie modely šijem pre seba, lebo to je taký môj koníček. Vlastne aj to, čo mohlo publikum v Amerike zhliadnuť, tak to som vlastne všetko vymyslela, všetko som to ušila, aj tie klobúčiky som ušila, vymyslela, aj tie sklené kabelky som vymyslela a zrealizovala, až na to sklo teda. Takže áno, keď to bude niekto chcieť kúpiť, tak predám, ale že by som z toho mala biznis, to nie. Je to proste pre potešenie.

 

 

Viac už vo videu!

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here