Dušan Šorty Berky (imitátor, spevák, moderátor, zabávač)
Čo ty považuješ za svoj životný úspech?

Stať sa moderátorom známeho komerčného rádia. To bol pre mňa najväčší úspech a to mi najviac zmenilo život. Myslím, že to môžem považovať za najväčší úspech, ktorý som dosiahol.

Okay, doteraz, hej? A keď sa na to pozrieme tak úplne z globálu z pohľadu života, tak čo ty sám považuješ za úspech. Čo si premietaš za tým slovom?

Asi toto, že som si hlavne udržal to miesto, lebo dostať sa niekam môže, dajme tomu, každý, môže mať to šťastie, lebo ja som mal šťastie v šťastí dostať sa do toho rádia a dostať šancu… Dostať šancu je jedna vec, ale využiť ju naplno a udržať si napríklad aj tú pozíciu, v ktorej som dodnes už piaty rok, tak to je pre mňa úspech, že som makal na tom, aby som bol dobrý, aby ma nemali potrebu nejak vymieňať, ale práve naopak, že si vážia a ctia tú moju robotu. To je pre mňa taký úspech a to ma tak nadnáša nad hladinou neúspechu.

Takže dá sa povedať, že si neustále plníš svoj sen?

Plním a za to som šťastný a preto chodím s úsmevom na tvári po svete.

Ja viem o tebe, ako si v minulosti chcel imitovať, imitoval si, skúšal si rôzne veci… Chcel si byť aj moderátorom? Alebo aká bola tá cesta?

Tým, ako som imitoval či už politikov, ale hlavne už potom, keď som bol starší, tak to išlo aj do hudby, čiže rap. Bol som vlastne a možnože aj som v Československu jediným rapovým imitátorom. No a to ma vlastne dostalo tam, kde som, pretože som raz urobil takú pozvánku imitovanú na Indoor Fest Banskobystrický, fakt veľký, boli tam všetky slovenské aj české rapové hviezdy. Ja som naimintoval takú pozvánku, že to bola vlastne pesnička, v ktorej som pozýval ľudí hlasmi tých raperov. To si všimli tu v Bratislave správni ľudia, nazvime to tak. Bola to reklamná agentúra a oni ma oslovili: „Poď, ideš urobiť pozvánku na najväčší hip-hopový festival na Slovensku.“ Tak som to urobil, urobil som to dobre, môžem povedať, že som si dal fakt záležať, lebo to bola pre mňa veľká šanca dostať sa do takého širšieho povedomia. A spravil som to tak, že ma dokonca zavolalo rádio jedno, druhé. Bol som v Nitre, aj keď je to vysokoškolské rádio, tak najskôr som bol hosťom tam a až potom sa stalo, že ma pozvali do rádia, v ktorom pôsobím až do teraz. Mal som tam byť len ako hosť v rannej šou Zoo. Na to nikdy nezabudnem. Som tam vošiel a tí ľudia boli úplne super, privítali ma a bol som vtedy prvýkrát v Bratislave.

Vyžaruje z teba pomerne veľká pohodička, pomerne veľký pokoj, taká pozitívna, pohodová energia. Ako to robíš?

Ak to tak je, tak som veľmi rád. Neviem, ako to robím. Ja si hovorím, že netreba byť príliš vážny v tomto svete. Treba sa usmievať asi viac.

Určite nastane aj situácia, kedy si naštvaný. Ako to dávaš najavo? Ako to spracovávaš v sebe ten hnev, keď sa naštveš?

Vie ma naštvať veľmi veľa vecí.

Napríklad?

Internet… Ľudia, mladí ľudia, zbytočné hejty, veľmi veľa nenávisti a zbytočné poznámky. Nehovorím, že na moju osobu…aj to je samozrejme, ale aj…pustíš si track na YouTube, mladá speváčka, dajme tomu slovenská, snaží sa, je dobrá tá pesnička, speváčka je talentovaná, pekne spieva, má výborne natočený videoklip, ale vždy sa nájde nejaký 14 alebo 16 ročný chlapec, ktorý si pustí to video prvé tri sekundy a hneď scrolluje dole na tú kolónku “komentovať“ a už si ide to svoje, že: „Ježisi, fuj…,“ a blablabla, nejdem to ani hovoriť, lebo sú to väčšinou vulgarizmy. A úplne zbytočné. Tí ľudia majú toľko nenávisti v sebe a to všetko vyplavujú prostredníctvom internetu. Takže toto ma vie naštvať.

V konečnom dôsledku možno množstvo takýchto talentovaných ľudí svoju kariéru ešte na začiatku úplne zlikvidovalo a zabilo, lebo nechceli toto znášať. Ako sa ty s tým vysporiadavaš?

Šorty:

Pokiaľ je to objektívna kritika, že ten človek nie je nejak zakomplexovaný, alebo že nie je zaškatuľkovaný, že: Áno tohto chcem zničiť, lebo je to človek, ktorý sa mi nepáči, má modré vlasy. Čo mu šibe? Idem mu napísať nejaký komentár, aby som ho naštval.“ Toto je skupina ľudí – skupina hejterov, ktorí idú cielene do teba, len aby ti urobili nervy, alebo ťa urazili. Druhá skupina je taká, že sa im to možno naozaj nepáči a majú potrebu sa vyjadriť, že: „Toto nie je dobré, lebo si tam povedal toto a toto a nepáči sa mi to.“ Táto kritika je pre mňa prijateľná, viem sa z toho poučiť. Pokiaľ je to naozaj objektívne, tak je to super. Proste je to 50 na 50…pochváli ťa niekto a niekto ti dá objektívnu kritiku a je to proste v hladine a môže to stúpať vyššie. Ale tie deti…zbytočné komentáre… Toto ma vie tak najviac naštvať.

Ty si väčšinu času optimisticky naladený. Čo ťa nabíja energiou?

Hudba. To, že ju robím. A už som sa niekoľkokrát vyjadril, že nepovažujem sa za takého “echt“ interpreta, že by som vydával albumy, zarábal na tom a robil koncerty. To nie je moja cesta. Teda nie je to to, čo by som veľmi silou mocou chcel, aj keď je to pekné vydať album. Možno v budúcnosti.

Čo pre teba znamená mať strach? Bojíš sa?

Bojím sa. Bojím sa napríklad straty rodičov, aj keď zanedbávam návštevy mojich rodičov. Tohto sa bojím, lebo viem, že takéto veci sa stávajú, aj sa stanú a neviem, ako na to budem reagovať psychicky. Toho sa bojím najviac. Straty blízkeho. Tak by som to povedal. Tá smrť je asi najhoršia vec v živote. Teda život skončí smrťou. Bojím sa smrti celkovo…teraz si mi tak otvoril oči, že môj najväčší strach je zo smrti.

Čo ty a tvoje zlozvyky?

Fajčenie, priznám sa. To je veľmi zlá vec, čoho sa veľmi ťažko dá zbaviť. Dá sa, aj som to skúšal, ale asi nemám v tomto takú pevnú vôľu. To je jeden z mojich cieľov.

 

 

Viac už vo videu!

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými. Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými: