Čo je pre teba vlastne to šťastie?

„Šťastie je taký okamih. Niekedy trvá možno len 2-3 sekundy, ale dôležité je, aby ho človek tak zachytil. Ono veľakrát ľudia očakávajú, že príde veľké šťastie, ale to veľké šťastie sa vytvára z takých tých malinkých by som povedala, čiastkových šťastíčiek. Samozrejme aj u mňa bol nejaký prerod alebo nejaké zrenie a ja som si povedala posledné obdobie, že ja už budem len šťastná. Teraz si možno niekto povie: „No, tak tej sa hovorí.“ Ale ja vám poviem taký príklad. Ráno vstanem, napríklad prší, ja som to niekedy nemala rada, a poviem si: „Super, nemusím polievať záhradu.“ Svieti slnko, tak to je pozitívne okamžite. A ja už pracujem na tom šťastí aj v aute. A to sa stalo určite veľakrát aj vám, že urobíte nejakú dopravnú kolíziu, ale takú nejakú…však to každý urobí. Samozrejme ten druhý vám začne ukazovať a ja som dala takto ruku, povedala som, že prepáčte a som mu zakývala. A  predstavte si, aj on začal kývať mne. Napríklad taký malý moment, samozrejme v Bratislave sú tie zápchy a keď som na hlavnej, tak samozrejme, čo sa ten z boku tlačí, ale keď som na tej vedľajšej, tak čo ten somár ma nepustí. Je to tak, že? A tiež som si to vyskúšala. Ako pustím tri autá…je to 15 sekúnd v mojom živote. A potom sme sa vlastne dostali na červenú a vlastne tie tri autá stáli zarovno so mnou, zrazu sa začali pozerať a sme si začali kývať. Také úžasné šťastie človek získava. Viete, ja som mala také obdobie v mojom živote samozrejme, keď som začala podnikať a každý to poznáte, že ja som všetko vlastne vnímala, ako termín. Ešte aj to, že som išla do divadla, do kina, alebo stretnúť sa s priateľom, s priateľkou. A takto som si pekne večer, lebo ja som taká systematická, robila odrážky splnila, splnila, splnila. Ja som si vlastne uvedomila, že ja naháňam život. Život je jedna veľká premiéra a repríza nebude. A takto možno v rámci týchto skúseností som si povedala, ja viem, že sa o tom veľa hovorí: sila prítomného okamihu, ale možno uvedomenie obsahu toho všetkého je veľmi silné. A ja som šťastná, že som si to uvedomila a napríklad som šťastná, že som aj tu. Je to tu veľmi príjemné, mladí chlapci, super.“

Ty už vlastne dnes nečakáš na to šťastie, ale ty mu  bežíš naproti…

„Ja si myslím, že ja som mu bežala oproti od tých 29 rokov, ale som to asi nevedela pomenovať a…zase budem hovoriť v takej nejakej gnozeológii, že… viete, ľudia za úspechom toho druhého vidia všetko iné len nie prácu a ospravedlňujú ten úspech: Ten mal známosti, ten mal peniaze. No proste vždy je nejaký dôvod. Alebo ten mal šťastie. A ja vlastne v tejto knihe, ktorú som napísala, aj vám poviem, prečo som ju vlastne napísala, hovorím, že každý potrebuje v živote kus šťastia, ale treba mu bežať oproti. A preto vstaňme od telky a bežme šťastiu oproti.“

Ja viem o tebe, že ty si veľmi húževnatá, veľmi pracovitá, že tú tvoju značku, už dnes veľmi známu a populárnu značku si budovala naozaj takou krvopotnou, každodennou, húževnatou prácou. Čo ťa motivovalo v tom vytrvať, že si to nevzdala hneď na začiatku? Pretože mnoho mladých ľudí, ktorí majú sny, chceli by byť módny návrhári, dizajnéri, speváci, umelci, podnikatelia, ale trvá to u nich možno tak mesiac, možno dva mesiace a potom to vzdajú.

„Ja sa možno vrátim až do socializmu, pretože tam sú niekde tie moje korene. Ja nehovorím, čo je dobré, alebo čo bolo dobré a čo je teraz dobré, ako to bolo. Ja iba hodnotím stav, aký bol. Som šťastná, že celú tú edukáciu a celý ten výchovný aspekt som prežila v socializme, pretože on nás naučil poslúchať. Ja som mala veľmi prísneho otca a môj ocko bol lekár a volal sa Surový, čiže moje meno za slobodna je surová. Ja sa na tom stále smejem, ja som to napísala aj v knihe, že ja som sa ako dieťa zamýšľala, že asi kedysi dávali tie mená podľa toho, kto čo robil a kto aký bol. Kováč dostal meno Kováč, pekár Pekár, no a asi predkovia môjho otca dostali meno Surový. Samozrejme až neskôr som si  uvedomila neskutočnú vďaku môjmu otcovi, pretože on bol prísny nie len na nás, ale aj na seba. Čiže on nás naučil v podstate robiť. Ja som sa ocitla…ja som vyrastala v Humennom…my sme pôvodom z Liptova, ale ja som vyrastala v Humennom a v 18 som prišla na vysokú školu. To je veľmi dôležité, pretože sa mi to dosť často stáva a preto som mala potrebu aj v tej knihe povedať, naozaj ako to bolo tie začiatky, že ja som v ten deň nevedela, kde budem vlastne bývať a môj otec mi povedal: Pôjdeš pod manderlu a tam sa teda opýtaš. A ja si pozriem nejaké inzeráty a  hovorím, že: Ja neviem, kde je manderla. A on hovorí: Máš jazyk. Čiže on ma takto hodil do tej vody v 18, čiže preto som chcela aj tento vývoj opísať, ako to bolo, ako som vlastne pokračovala, ako som dávala vršky na spreje v kozmetike a za 15 minút sa mi zliali do jednej masy. Ja som si vtedy hovorila, že takto ja nemôžem robiť, ako som robila upratovačku a….ja sa za to vôbec nehanbím, práve naopak ja som skutočne hrdá, ja som umývala 50 okien týždenne. Dnes už neviem umyť ani jedno okno. A prečo to hovorím? Hovorím to preto, lebo teraz naozaj sme sa niekde dostali, ja som začínala v suterénnych priestoroch. Bola to pivnica. A teraz sme v tom Riverparku, kde je naozaj veľmi pekné prostredie…aj tá kombinácia s tým Dunajom. A stalo sa mi, bolo to asi pred 4 rokmi, prišla jedna dáma a my hovorí: „Vy ani neviete pochopiť, aké to je na Slovensku, vy si tu žijete.“ A neviem, čo ma to vtedy napadlo, ja som sa na ňu pozrela a hovorím jej: „Viete čo? Ja som otvorila okno a toto všetko tu nafúkalo. Otvorte aj vy. Aj vám nafúka.“ A bolo jasné, že nenafúka. Čiže ja som dospela do toho štádia, že ja vlastne už ani nevysvetľujem, lebo skutočne každý v tom svojom sektore vidí tie svoje negatíva, pozitíva a konečne z tej výhybky, ktorú som dala sa dostanem k odpovedi, že…ja môžem povedať v rámci toho podnikania, že my sme mali takú tú tvrdú výchovu. Ja som vedela robiť naozaj všetko, lebo tak si to pán môj otec…teda nás tak smeroval. A možno ja som mala takú nejakú odvahu, ja tam píšem, že nevedomosť, to vám potom môžem povedať vtipný zážitok, ale asi som mala takú odvahu, že som sa nebála. A čo je veľmi podstatné v mojom prípade, že ja som…teda aj mám manžela, ktorý ma neskutočne v tom podporoval. A myslím si, že to bolo veľké šťastie. Totiž môj manžel je umelec. Je to huslista v oblasti vážnej hudby a tým, že vlastne on, keď ešte za socializmu on veľmi veľa cestoval. On precestoval celý svet. Japonsko, Thajsko… A ja si myslím, že on to vnímal, akože sa hrám. A on bol asi rád, že som šťastná. Lebo ja som skončila právo a on mi hovorí: „Vieš čo? To nebude dobré, keď ty budeš právnička. Ježišmária nejaké rozvody…“ Ja som sa špecializovala na trestné právo. „No tak to je úplne zle,“ povedal. „Ty si len tam ši“, lebo ja som si prvú kolekciu ušila sama. A prečo to bolo veľmi dôležité? Pretože on to vlastne aj finančne zastrešoval. Čiže tie prvé tri roky, taký prvý šok, ktorý som ja dostala, to bolo…ja som začala vlastne 2.mája 1991 tesne po revolúcii. Otec z toho nebol nadšený, on sa prestal so mnou rozprávať, pretože aj môj brat je lekár a povedal: „Na čo si študovala? Čo to ty ideš robiť? No to si teraz dopadla v tomto suteréne.“ No tak vôbec to nebolo pozitívne prijaté, ale môj muž to stále akože takto komentoval. A predstavte si, že ja som z hodiny na hodinu zamestnala 8 zamestnancov bez akéhokoľvek si uvedomenia, čo to pre mňa znamená. Ja som si všetko robila sama. Ja som upratovala…ešte čo je podstatné, tam nebol telefón, čiže všetky veci som si vybavovala z domu. Čiže ja som prišla večer domov, Maťo mal 3 roky a ja som vkuse telefonovala a Maťo mi stále hovoril: „Mama netelefonuj toľko.“ Ani som si nemyslela, že sa to teraz tak vráti a ja budem hovoriť, že aby on netelefonoval.“

Takže v podstate z právničky krajčírka.

„Áno, takto to presne otec zadefinoval. A to som chcela povedať k tej ekonómke…jedinú vec, ktorú som si skutočne netrúfla, boli tie výplaty. A naozaj to bol pre mňa taký šok, že tá  prvá ekonómka povedala, že okrem týchto výplat treba zaplatiť nejaké odvody. Ja som sa s ňou skutočne hádala, že to určite je zlé, dokonca zlá ekonómka som povedala, tak som ju vymenila. Ale druhá pritvrdila, že okrem tých odvodov aj stravné lístky, dovolenky, sviatky a ja som s tým skutočne nerátala. Zrazu sa mi tie náklady neporovnateľne navýšili.“

A čo ťa teda hnalo dopredu, že si neprestala s tým? Lebo boli tam ťažkosti, bolo to náročné. V podstate bolo to pre teba ako keby nové odvetvie, ktoré si neštudovala. Ťahalo ťa tam tvoje srdce? Čo ťa hnalo stále dopredu? Čo to bolo?

„No tak čistý prúser, pretože všetky peniaze som zobrala z domu, hanba v rodine, môj otec to skutočne neprijal príjemne, začali také nočné mory prvé tri roky a ja som sa budila piateho, že my máme desiateho výplatu. A môj muž: „A čo. Do desiateho to nejako zvládneme.“ Takže to bolo takých veľmi veľa aspektov, ktoré boli, ktoré ja som nemohla to proste zavrieť. A potom naozaj prichádzali také veľmi príjemné momenty, pretože my sme tam nemali ani telefón, ani žiadnu reklamu. Ale ja som začala vtedy predávať modely v hotely Fórum, to bol taký giftshop a keď sa ma aj teraz novinári pýtajú, že aký je rozdiel medzi podnikaním teraz a vtedy, tak to by vlastne teraz platilo k tomu, že vtedy tu nebol nikto a nič. Teraz sú tu všetci a všetko. A tam to bolo úžasné, že ešte pred tým, ako som ja vlastne založila salón, ja som všetko šila sama, tak som tam doniesla do toho giftshopu tie modely a oni sa všetky do rána predali. Takže to bola tiež taká tá energia, taká ta motivácia, že je to vlastne dobré. Mne manžel nosil látky z toho Thajska, z toho Japonska, čiže zas to boli nejaké možno aj iné látky, ako tu boli. A čo bolo zaujímavé, že odtiaľ mi prišli veľmi vplyvní klienti. A vlastne vďaka tomu som mohla urobiť tú prvú prehliadku a už to išlo. Zrazu…ja som prvú prehliadku mala bez sponzorov, bez všetkého, čiže sme to nejako vykryli na jeden pohár šampanského. Potom vlastne tie klientky, ktoré chodili k nám…lebo ja tvrdím, že ten kto je sympatický mne, viem, že aj ja som mu sympatická. A ten, kto mi nie je, ani ja nie som. A ono sa vlastne vytvorila v priebehu tých 27 rokov jedna neskutočná rodina, lebo tie klientky, kde sme si navzájom sadli, tak ostali a tým pádom oni tak vlastne…ako možno pozitívne mi chceli pomôcť, čiže potom začali…teraz to poviem len tak v odrážkach, začali vznikať prehliadky, prichádzali ďalší klienti, ja som sa začala rozširovať a išlo to. Ale samozrejme až minulého roku v zime v januári…ja som si stále hovorila, že asi môj najšťastnejší okamih v živote bude, keď splatím všetky dlžoby, pretože môj prvý úver, ktorý som si potom zobrala, keď som otvárala na Hviezdoslavovom námestí salón bol 19% a tento úžernícky úrok som si uvedomila až po troch rokoch, keď som si myslela, že som splácala, že všetko mám splatené a ja som bola na bode nula. Ja som vlastne splatila úroky. Čiže som očakával ten moment, keď to príde, že všetko splatím a ten moment prišiel. Takže som teraz šťastná.“

Máš z niečoho strach?

„Nemôžem povedať, že je to strach, ale je to taká určitá…my sme sa o tom bavili aj s mojimi hercami, je to vždy taký nejaký pocit zodpovednosti, ktorý vo vašom vnútri vytvára také nejaké napätie. Je to pred každou udalosťou. Aj teraz, keď som išla sem. Je to pred prehliadkou, je to pred možno aj pred každým novým klientom. Skutočne ten pocit zodpovednosti, aby som nesklamala. My sme pripravení na prehliadku na 100%, ale môže zlyhať technika, môže sa niečo udiať. Možno taký ako najväčší strach…strach, zase je to také niečo…taká obava, aby sme boli zdraví, lebo keď nemáme zdravie, nemáme nič.“

Ty inšpiruješ množstvo žien. Ako vnímaš to, že mnoho žien ťa uznáva, pre mnoho žien si vzorom? Ako to ty vnímaš? Lebo určite máš množstvo pozitívnych reakcií. Len v mojom okolí je nespočetné množstvo žien, ktoré naozaj, keď sa povie Lýdia Eckhardt, tak ťa tak akože velebia. Ako to tu berieš?

„Veľmi pekne ďakujem. Ja som si to nikdy tak neuvedomila. Napríklad po tejto knihe som dostala veľmi veľa pozitívnych mailov aj od podnikateľov mladých. Napríklad dvaja mi napísali, že chceli skončiť s podnikaním a keď si tú knihu prečítali, tak povedali, že pokračujú. Bolo to úplne jednoduché, lebo znovu to okolie týchto akože úspešných ľudí vníma, že oni nemali problémy. A možno práve také to stotožnenie, že aj ona mala a vlastne ich prekonala, že je to normálne, že aj ja mám tie problémy. Tak to ich tak namotivovalo. Ja sa naozaj teším, keď niekoho motivujem. Viete, každý si zvolí tú cestu, akou chce zaujať. Takže ja som tá fádna. Oni mi povedali: „Vy ste pre nás nezaujímavá, fádna. Vy nemáte žiadne škandály.“ Ale vidíte, možno potom to môže byť tak, že tí ľudia vás takto asi vnímajú. Ja sa veľmi teším.“

Skúsme tak v skratke povedať, čo ťa nakopáva, čo ťa inšpiruje, čo ti robí radosť.

„Spokojný klient. Najviac.“

A keď sa pozrieme do budúcnosti. Máš ešte nejaký taký cieľ,  alebo nejaké tvoje vnútorné poslanie, čo by si chcela na tomto svete vytvoriť, zanechať. Také to vnútorné, možno taká tvoja vízia.

„Odpoviem jednou vetou. Aby to všetko zostalo, čo sme vybudovali. Aby tie vzťahy… Ja sa môžem pochváliť tiež, ako keď sa ma pýtajú novinári na môj najväčší úspech, je to, že zamestnanci, ktorí začali u mňa robiť pred 27 rokmi, ešte dve sú dodnes u mňa, štyroch som dotiahla do dôchodku a vlastne aj tí, ktorí prišli potom v priebehu tých dôb, keď sa to menilo, tak stále robia u mňa. Viete, asi najpodstatnejšia vec, ja som to napísala aj v tej knihe, okrem zdravia, lebo to sme si povedali, to má výsostnú pozíciu, sú dve veci. Dobré vzťahy, ktoré treba samozrejme budovať a vnútorné šťastie, ktoré tiež treba budovať.“

Ty si na tých všetkých svojich prehliadkach neskutočne za takú dámu ladnú, usmievavú. Je to strašné množstvo roboty a stresu. Ako ty zvládaš stres?

„Ono je to tak. Keď ty prídeš na prehliadku do sály na  100% pripravený a keď sa čokoľvek udeje, tak je priestor to vyriešiť. Čiže ja sa chránim tomuto stresu tak, že všetko si pripravím, aby keď niečo vznikne, aby som to dokázala vyriešiť. Lebo však samozrejme, že keď prídem nepripravená, chaos, tak ten stres sa začne nabaľovať a ja to nezvládnem. Ale ja som zistila ešte jednu vec. Aj keď ten stres príde, ja ho nesmiem dať najavo, lebo ja to veľmi cítim, ako sa to všetko začne okolo mňa nasávať touto energiou. Ja viem, možno si myslíte, že som nejaká…nehovorím, že pošahaná, ale že sa zaoberám nejakými inými dimenziami. Vôbec nie. To je moja  empíria, že ja keď prídem usmiata, všetkých vystískam, každá modelka, keď stojí a ide na mólo a poviem jej: „Ty si krásna, ideš!“ A ona s touto energiou, že je krásna vychádza. Teraz si predstavte, že tí ľudia to cítia, oni tlieskajú, ona sa vráti: „Ježiš, akí sú úžasní.“ Zrazu to celé funguje.“

Ty si naozaj človek, z ktorého proste sála nie len to pozitívno, ale zároveň treba povedať, že tam panovala v tom zákulisí, kde iní mali stres, rešpekt a disciplína. Proste keď bolo počuť hlas Lýdie Eckhardt celým backstageom všetky tie modelky, síce s úsmevom, ale stáli pripravené, naladené. Ty máš všetko do detailu precízne prepracované. A aj to je podľa mňa veľmi dôležité, mať vo veciach poriadok, aby ten výsledok bol tip top.

„Ale vieš ako to funguje v živote. Dáš, dostaneš. A to je presne to, že ja si aj vyberám ľudí, ktorých si neskutočne vážim, moji zamestnanci. My keď prídeme na prehliadku a to sa všetci smejú, keď niekde prídeme do exteriérov, lebo my sa vybalíme a každý vie, čo má robiť. Napríklad modelky vedia…ja skúšam skutočne polhodinu, pretože sú to všetko osobnosti a ja nemám potrebu ich tam učiť spartakiádu. Proste im povie princíp, aký je a choď si, ako chceš, ale ten princíp je tam zachovaný a ani raz sa nepomýlili. Vzadu je urobená plachta a čo nenávidím, keď sa mešká. Keď sa raz povie, že je o jednej skúška, tak je o jednej skúška, lebo je tam tím ľudí. Sú tam technici, sú tam chlapci, ktorí stavali celú noc tie móla, tribúny a všetko v podstate, tak ja hovorím: „Majte úctu aj k práci týchto ľudí.“ Takže u mňa sa vie, že sa keď poviem o jednej, tak všetci o päť minút jedna stoja. A funguje to.

Takže vlastne to, čo ťa vie určitým spôsobom vykoľajiť, rozčúliť je, keď niekto mešká. Alebo ešte niečo iné?

„Rozčúliť… Tak stane sa, že človek mešká, ale keď to robí pravidelne, tak bohužiaľ, ja ho nezavolám.“

 

 

Viac vo videu!

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here