Jozef Benedik, spevák, herec. (Rozhovor)

„Moja sila v motiváciu a napredovanie? Viete, ono to určite nie je vekom. Mne sa proste nechce len tak sedieť doma. Strašne mám rád to, keď môžem ísť na javisko. Tam keď stojím úplne mám fajnový pocit. A najmä, keď ľudia sa dívajú na mňa, počúvajú a usmievajú sa. Lebo keď sa usmievajú, tak viem, že sú prítomní. Viete, ono je to hrozné, keď sa tak bavia alebo nedajbože jedia, ale títo, čo mám ja rád, to sú ľudia, ktorí sedia a počúvajú a teda reagujú. Čiže toto je tá nádherná motivácia. Akékoľvek javisko. Či už je to divadelné, koncertné alebo akékoľvek. Ja keď vidím plné hľadisko a spokojných ľudí, lebo ono síce nedovidím do veľkej diaľky, ale ten úvod stačí na to, aby som videl či usmievajú, či reagujú a tak. A to je skutočne pre mňa značný náboj.

Ako by som reagoval na slovo úspech… Ak dovolíte, ja ho možno s vašim láskavým dovolením zamením za zvýšenú pozornosť publika v hľadisku……….. Zvýšenú pozornosť publika, bodka, stačí.

Tomu, čo milujem, sa venujem už 29 rokov. Dôvod, prečo som nevyletel a nezhasol? Tu je práve to, že človek musí mať trošičku šťastie a ono to bolo naozaj krásne obdobie v tom slova zmysle, že prišla jedna rola, hrali sme to predstavenie, ľudom sa páčilo, ale my sme už mali rozoskúšanú ďalšiu rolu. A mne sa ozaj, musím povedať – darilo ísť z role do role. To znamená, že som nemal kedy veľmi špekulovať nad tým: Ej teraz som bol slávny, teraz som mal úspech, teraz mi ľudia tlieskali za to. Teraz kedy to príde? No ono u mňa to išlo z jedného dňa na druhý, z jedného týždňa, z roka na rok a tak ďalej. Až som si potom jedného pekného dňa uvedomil, že toľko krásnych rolí, veď to je aspoň na tri komediantské životy.

Keď som zažíval úspech, tak som stále húževnato pracoval na ďalších veciach a vlastne som sa nezastavil. Ja som nemal kedy sa pristaviť pri tom a lebediť si alebo vychutnávať,vymňamkávať ten pocit, že : Joj, teraz si slávny alebo sa o tebe veľa hovorí alebo píše. Ja si myslím, že práve to šťastie som mal, že som nemal kedy nad takýmito malichernosťami rozmýšľať, lebo v jednej operete, Noc v Benátkach, som spieval jednu pesničku, strašne peknú a jedna veta začínala tým, že: Pýcha predchádza pád. A toho som sa ja hrozne zľakol. To bolo v počiatkoch mojej, keď to tak mám nazvať, komediantskej kariéry a stále hovorím kade chodím: Skúsme ostať na zemi a chodiť po zemi a nevznášať sa. Nedopadne to dobre. Verte mi. …To ešte starý pán Chaplin, keď žil, čosi natáčal a taká pipinečka, ako to dnes býva zvykom, mladulienka babenka, samozrejme: Všetko viem, všade som bola, všetko poznám…… umelkyňa a on sa jej pýta: Slečna, prosím vás pekne, vy nemáte trému? Ona: Majstre, ja? Kdeže. On: To verím. Tréma prichádza s talentom.

Ako zvládam ťažké okamihy? Neviem, či je to zrovna v tejto dobe moderné alebo aktuálne, ale ja som jeden z tých, ktorý tieto ťažké chvíle zveruje do rúk tam hore. Čiže prosto otáčam sa jedine tam hore, pretože viem, že Pomôž si človeče aj Boh ti pomôže, sa hovorí, ale ja som možno taký lajdák a loptoš, že Pane Bože len ty mi pomáhaj, lebo ja si nedokážem.

Čo viac prezradil náš hosť v rozhovore? Pozrite si video!

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here