Miloš Smejkal, bojovník Krav Maga: Drtí kamene vlastným telom! V rozhovore prezradil, ako TO robí!

Miloš Smejkal (bojové umenie/izraelský bojový systém Krav Maga)

Povedz nám o tom systéme niečo viac.

“ O tom systéme… Vznikol v Izraeli, tak ako už mnohí z vás vedia a založil ho Imi Lichtenfeld pred nejakými 50 rokmi. A najskôr sa to potom dostalo do sveta, kde to začalo byť potom komerčné a môžem povedať, že môj otec patrí medzi tých jedných z najlepších inštruktorov Krav Magy momentálne vo svete.“

Aj ty si teda vyrastal na tých bojových filmoch Bruce Lee, Van Damme…?

„Samozrejme. Tam bolo… Chuck Norris… samozrejmosť… Kto tam ešte bol…Lorenzo Lamas – Odpadlík, alebo ako sa to volalo. Potom ešte Cynthia Rothrock, dokonca s tou som sa aj stretol, takže to bol tiež super zážitok. A určite Schwarzenegger. Sme boli aj v múzeu v Grazi u neho, že tiež super história, super zážitok.“

A otec ťa skôr viedol k tým bojovým umeniam a teda si ho chcel nasledovať alebo ťa tlačil do toho, že: Poď to robiť?

„Tlačiť ani nie. To mi boli nejaké štyri roky, keď som sa začal okolo toho motať, lebo otec tu cvičil policajtov, bol inštruktor špeciálnych policajných jednotiek na Slovensku tu v Bratislave. Takže som s ním chodil na tréningy s policajtmi, potom aj na nejaké tie sústredenia.

To sme boli na Balatone, si pamätám, mal som tak päť rokov. To boli moje silné začiatky. Potom prvé kimono som dostal, to sa mi tak páčilo a potom neskôr, keď mi bolo tak sedem rokov, som sa tomu začal venovať viac. Lebo aj naši sa vtedy rozviedli a sme sa odsťahovali. Ale tam to karate bolo stále, tie bojové športy boli stále, stále ma to do toho ťahalo, tak v tých siedmych rokoch som začal s karate, potom nejak v trinástich sa to nejak utlo, ale stále to tam bolo. Stále tam boli tie zbrane, nože. To ma vždycky tak fascinovalo, takže to bolo stále to moje… so zbraňami a bojovať, zápasiť.“

Takže v podstate ty sa ani nebojíš.

„Nebál som sa nikdy musím povedať takto si musím zaklepať, že som ešte doteraz neprehral žiadny fight ani na ulici. Nebojím sa no…“

A keď sa pozrieme na život ako taký. Z čoho máš strach?

„Strach? Dobrá otázka.“

Z čoho v živote máš obavy?

„Z čoho v živote mám obavy? Tak byť zdravý hlavne, nezraniť sa, robiť to čo ma baví a hlavne neskončiť s nejakým úrazom, že by som nemohol robiť to, čo ma napĺňa. To je ten strach v podstate, ale akože strach z niečoho iného…neviem, mal som strach z lietania a sadol som do lietadla a odletel a na druhý rok som letel zase. Takže ten strach niekde možno niečo je, ale vždy prekonám sám seba. Alebo mám strach z výšok, ale stále tam vyleziem. Takže neviem…“

Venuješ sa tomu už odmalička Miloš, bojovým športom a bojovému umeniu. Mal si niekedy situáciu, kedy si si povedal, že: A stačilo, už ma to nebaví, už to nechcem robiť, seknem s tým a idem robiť niečo iné?

„Poviem to takto. Ja som s tým neprestal nikdy. Ono aj keď som skončil v trinástich, že som prestal chodiť na tréningy, ale doma napríklad stále, buď som si opakoval cvičenia, buď som si opakoval nejaké údery, nejakú tú pohybovú motoriku… takže v podstate by som ani nepovedal, že by som nejak skončil, ale že som to dal len stranou a potom som sa začal venovať viac hokeju, lebo to ma bavilo odmalička.

Keď som mal sedem rokov, hokejka do ruky a ideme. Hokej som chcel hrať strašne moc, lenže nám to potom tak trochu finančne nevychádzalo, keď sme boli traja a mamina bola sama, takže…všetci by potom chceli hrať hokej, takže ten hokej išiel potom tak nejak bokom. Ale v šestnástich som sa potom k tomu nejak dopracoval. Sme sa odsťahovali v trinástich do Rakúska, tak som potom mame povedal, keď mi bolo štrnásť – pätnásť, že: Teraz sme v Rakúsku, poď ja chcem hrať hokej. Dala mi päťsto eur: Choď si kúpiť výstroj. Kúpil som si výstroj, začal som hrať s nejakými takými hobíkmi na krátkom ľade. Tí potom povedali: To s nimi hrať nemôžeš, choď do Sankt Pölten, tam majú ligu, choď s nimi hrať. Tak som tam prišiel hneď prvý deň som tam načapkal. Uvidel to tréner, predseda klubu to videl a hneď prišiel a dal mi papiere, podpísať registračku, hneď fotku, k doktorovi a že idem hneď ďalší zápas hrať.

Pýtali sa ma ešte či som zaregistrovaný niekde na Slovensku, tak som vravel, že nie tu prvýkrát. Tak povedali, že super, nebudeš teda ani legionár a budeš hneď pod rakúskym. Tak som začal hrať. Hrali sme krajskú ligu, takže štvrtá liga, čiže výsledky boli potom aj v tom hokeji, ale už som začal v podstate neskoro, alebo bola tam ešte aj práca, takže to bolo také komplikovanejšie. V šestnástich, sedemnástich, osemnástich som vyhral…vlastne potom v osemnástich sme nastúpili do tej krajskej ligy. To bol ten prelom sedemnásť – osemnásť. A tam som potom aj vyhral ako najlepší hráč roka, že som medzi štyridsiatimi, čo začali v tej lige, nováčikmi, najlepší. Som mal nejakých 13 bodov a šesť gólov…na obrancu celkom dobre.“

Si bol vytrénovaný z tých bojových umení, tak ten puk si potom oveľa rýchlejšie…

„To mi ako pomáhalo veľa. To potom v šestnástich, sedemnástich, osemnástich, devätnástich….respektíve len sedemnásť, osemnásť, keď som mal, tak…s tým, že sme neboli s otcom často, tak som aj potom zase snažil nájsť…som googlil a zrazu vyskočila od otca fotka a ministerstvo vnútra. V tej dobe som nevedel, že čo môj otec robí. Vedel som, že je policajt, vedel som, že pracuje na ministerstve, ale tým, že sme nemohli rozprávať, čo presne, no ale potom neskôr v osemnástich som ho vyhľadal, vravím: Otec poď ideme si sadnúť. Sadli sme si, pokecali a zrazu som zistil, že môj otec patrí medzi najlepších špičkových inštruktorov Krav Magy, čo mňa v tej dobe už od šestnástich začalo zaujímať. A potom v osemnástich začali proste tie prvé tréningy, prvé semináre a tak ďalej. Čiže teraz je to už tak dvanásť rokov, čo sa tomu venujem.“

Poznáš bojovníka alebo nejakého majstra, ktorý bol napríklad, ako Valér alebo niekde takto (nízky), pred ktorým máš obrovský rešpekt a vieš, že to jeho bojové umenie je na takej úrovni, že by si si na neho napríklad netrúfol?

„Tak to poznám. Dokonca jeden z mojich majstrov aj od otca majster Rafi Liven a pred ním mám fakt rešpekt. Ako čo dokázal aj v karate aj v Krav Mage aj takto celkovo…musím povedať, že fakt rešpekt.

A ako je to možné? Toto vysvetli nám aj divákom, že ako je možné, že príde niekto kto je možno o 30, 40, 50 kíl ľahší a dokáže si poradiť s takým chlapom a dokonca skúseným bojovníkom ako si ty.

„Je to o tréningu. Vie, kam má udrieť, vie, čo má robiť. Samozrejme, keď je malý nepôjde na hlavu, ale pôjde do rozkroku. Je to o tréningu, o skúsenostiach, s kým, čo zápasil, kde čo prežil a tak ďalej. Rafi toho prežil…rakovinu nosa, prežil vojnu, prežil…vo vojne čo bol, tak ho postrelili…“

Čiže je to aj o tej taktike?

„Samozrejme. Je to celkovo. Nie je to len o tom, že budem teraz trénovať, ale musím vedieť aj ako takticky na všetko. Vedieť vyhodnotiť situáciu. Nemôžem prísť len tak na slepo a uvidíme, ale musím aj dopredu trochu premýšľať, dopredu mať naučené nejaké veci. Preto sa vravia aj tie katy, že teraz veľa ľudí na to karate alebo niekto hovorí kata, ja robím katu. Ale tá kata je tá zostava. Tá zostava celkovo. To znamená, že tam sú zakomponovaný traja až štyria útočníci a on vie, kam sa má pohnúť. A keď už má ten pohyb naštudovaný alebo má rôzne tie katy naštudované, tak vie, že v akej situácii, ktorú môže nasadiť. Takže keď má teraz dvadsať kát v hlave, tak proste vie, čo si môže dovoliť a čo nie. Takže tie katy majú svoj zmysel.“

Rozprávali sme sa tu aj o taktike, že je dôležitá. Aká je však tvoja životná taktika?

Ja to beriem takto…Aký deň príde, tak s tým bojujem. Keď bude zajtra horšie, tak musím bojovať s tým dňom, ktorý nastal. Poviem takto… Keď som mal štyri – päť rokov, chcel som byť ako otec. Policajt, behať so zbraňou a tak. Lenže potom v osemnástich to už nejak išlo už dole kopcom iným smerom a furt som tam mal ten cieľ, že policajt, policajt. A vieš teraz v inej krajine, iná reč, za štyri roky sa niečo naučiť a potom ísť na policajnú školu, to bolo trochu nemožné. Ísť zase naspäť na Slovensko, to by bola blbosť, tak som povedal: Dobre, stop, idem teraz úplne iným smerom a kam ma to zavedie, tak tam pôjdem. Takže najprv som si tú cestu ako keby dobíjal, že som sa snažil po tej ceste ísť, ale to som videl, že to nikam nevedie. Tak som s tým sekol a povedal proste kam to pôjde, tak tam to pôjde samo.“

Čo ty považuješ za úspech v živote?

Úspech v živote je to, že som zdravý. Úspech… Niekto berie úspech, že je bohatý, niekto berie úspech, že dokázal x vecí. Ako tie rekordy u mňa… Dobre, urobím nejaký rekord, ale je to len ukázanie toho, čo ten človek môže dokázať alebo čo ten človek môže spraviť alebo čo je schopný s tým vlastným telom spraviť.“

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here