Oliver Oswald, markizácka hviezda seriálu OTECKOVIA: Exkluzívne! Chce byť mentorom pre mladých!

Možno aj naši diváci si kladú otázku: Nie je to skoro? Má 17 rokov a už ho považujú za úspešného.

Prečítajte si exkluzívny rozhovor s Oliverom!

„Čo je pojem detstvo? Detstvo je to, keď sme šťastní, dokedy robíme to, čo nás robí šťastnými a dokážeme sa zabaviť. Nemusíme sa pretvarovať a tak to dokážeme celý život. Takže v podstate, ak robím to čo ma baví, tak nemusím sa zaoberať nejakými vecami, či je to správne detstvo alebo nie.“

Oliver, ako ty znášaš práve ten tlak z toho dospeláckeho sveta, keď ti hovoria tieto veci, že máš na veci čas, že čo vymýšľaš, čo špekuluješ, dokonči si školu a potom sa začni zaoberať tým, čo v živote budeš robiť?

„Ja si z toho beriem čo najviac, lebo sú to rady od dospelých, ale ja mám na to taký trošku iný postoj. Lebo ja si myslím, že.. Aj s tebou som sa o tom bavil, nikdy nie je skoro. Ja si myslím, že čím skôr človek začne, tým bude o krok vpred pred ostatnými…možno. To si ja myslím. Ja im na to vždy odpoviem, že keď robím to, čo ma baví a robí má šťastným aktuálne, tak prečo by som to mal robiť neskôr? Prečo, keď si viem ten čas nájsť a viem si určiť, že teraz budem sa venovať škole, teraz športu a teraz nejakému herectvu, lebo ma to baví. Tak prečo by som to mal robiť až o päť – šesť rokov, keď skončím školu?“

Len teraz si zober takú vec. Niekto by mohol povedať doma rodičom: „Rodičia, mňa teraz baví hrať futbal, tak ja budem teraz päť rokov hrať futbal. Kašlem na školu, nebudem chodiť do školy.“ Potom sa zraní napríklad a čo ďalej?

„A je koniec… Tak ale toto je pravda. Školu treba dokončiť, aj keď je to možno problémovejšie, aj keď možno ten človek má menej času, ale tú školu treba dokončiť. Ja si vždy hovorím, že mňa baví herectvo a baví ma podnikanie, ale možno o päť, šesť, sedem rokov ma to nebude baviť vôbec. Možno sa niečo stane a nebudem môcť. Preto radšej mať tú školu ako zadné vrátka, že pri najhoršom budem proste robiť niečo iné. Bude tam tá škola.“

A ako zvládaš tie podnety od ľudí okolo teba, ktoré určitým spôsobom ti hovoria: „Nie je to skoro? Dokonči školu. Nevymýšľaj.“ Lebo chodíš na myslím si, že veľmi náročnú školu. Ako to zvládaš v tvojom vnútri?

„Beriem to ako rady, lebo tí ľudia mi nechcú zle. Najmä to rozprávajú rodičia a rodina. Oni mi nechcú zle, že teraz ti ideme povedať niečo, aby si s tým skončil. Snažím sa si od toho niečo zobrať. Naozaj, snažím sa tej škole venovať viac, aj keď ja som povaha, ktorá moc…nie je to moja obľuba, že si sadnem a idem si otvoriť učebnicu a idem sa to učiť. Nie som študijný typ. Nenazval by som to úplne zlou vlastnosťou, som proste taký človek, ale beriem to ako takú radu od tých dospelých, že možno by som sa mal nad tým zamyslieť a naozaj sa viac učiť a popri tom sa venovať aj tým mojim. Takže v podstate môj názor, ich názor a ja spravím taký nejaký priemer, že to bude asi to najlepšie, taký ten zlatý stred.“

No a keď nie si študijný typ, ako si dokážeš zapamätať tie dlhé texty v tých jednotlivých scénach?

„Ale počkaj. To je rozdiel. Lebo vieš, buď sa budeš učiť po španielsky chémiu, ktorá ťa absolútne nebaví alebo si zoberieš texty, ktoré jednoducho miluješ. To sa učí úplne inak. Si sadneš k tým textom a naučíš sa to hneď, lebo ťa to baví a ide to samé. Alebo si otvoríš tú chémiu a sedíš štyri, päť hodín nad tým a ty netušíš. Takže to je to, čo ťa baví a čo nie.“

Mňa by zaujímalo určite aj to a predpokladám, že aj našich divákov: Čo ťa naučilo to herectvo? Čo si sa naučil na to pľaci? Pretože boli tam scény, kedy sme zasahovali nie len do toho napredovania a kde si sa vzdelával…hráš tam mladého študenta, ale boli tam aj citové veci. Láska, prvé bozky a tak ďalej. Ako vnímaš tieto veci? Čo ti to dalo?

„Čo mi to dalo? Dalo mi to možnosť okúsiť ten pocit mimo komfortnej zóny. Toto Andy rozpráva na svojich školeniach alebo tréningoch, ak to tak môžem nazvať, že človek by sa mal naučiť vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Lebo si teraz zoberte, ste pred kamerou a máte zahrať scénu ako…alebo nazvime to sexuálnu scénu a tam ne 40-členný štáb. A vieš, že to pozerajú oni a vieš, že to budú pozerať ľudia v telke. Tak človek sa musí odreagovať, musí vyjsť z tej svojej komfortnej zóny a je to krok vpred. Toto ma to hlavne naučilo. Celkovo tí ľudia sú dospelí, majú niečo prežité a každý ten človek ti dá nejakú tú radu, každý ten človek je kvázi v niečom tvoj vzor. Takže už len to , že sa pohybujem v tom okolí tých dospelých ľudí. Najmä…pozrime sa teraz, dvaja dospelí ľudia, s ktorými prehodím pár viet a znovu si od nich niečo zoberiem. A keď sa každý deň stretávaš s tými ľuďmi, tak od každého si niečo zoberieš a každý ťa niekam posúva.“

Nemáš ty potom problém medzi svojimi rovesníkmi? Nevnímajú ťa alebo neberú ťa inak? Pretože ja napríklad som s týmto problém mal, tým že som sa začal venovať svojej práci už takisto ako ty v takom tom adolescentnom až vyššom veku, tak mal som s týmto problém so spolužiakmi alebo s priateľmi.

„Sú dve skupiny ľudí. Jedna, ktorá ma v tomto podporuje a podporuje aj iných ľudí, ktorí sa niečomu venujú, čo ich baví. Potom je to skupina ľudí, ktorí mi rozprávajú: „A na čo? Veď si užívaj. Zober si tú fľašku v ten piatok večer a choď sa zabaviť, veď to je väčšia sranda. Spoznáš viac ľudí.“ A potom sú tam také tie rozpory medzi tými skupinami… Ale nie je to zlé, lebo si dokážeš vyčleniť tých ľudí. Povedať si: S týmto chcem stráviť nasledujúcich päť rokov môjho života, lebo ten ma niečo naučí. A s týmto asi nie, lebo asi ma posunie niekam dole.“

Rozmýšľal si niekedy nad tým, čo je také tvoje poslanie? Čo by si chcel na tomto svete vytvoriť? Čo by si tu chcel zanechať?

„Ak sa nad tým takto zamyslím, tak si myslím, že by som vedel v budúcnosti pomáhať mladým ľuďom. Lebo ja cítim, ako… Áno, typický puberťák, ktorý cíti nepochopenie od dospelých ľudí. Lenže ja sa snažím na to pozrieť očami dospelého človeka, keď sa snaží nejak pomôcť tomu puberťákovi alebo človeku, ktorý má od 15 do 20 rokov, dajme tomu. A takisto sa viem pozrieť tými očami aj toho puberťáka na tú vec. Bežná téma sú drogy. Drogy u mladých ľudí sú veľmi bežné bohužiaľ. A vieš, príde dospelý človek a povie ti nerob to, je to zlé, zabije ťa to. A mladému človeku, ktorý to má rád a ktorý to robí preto, lebo mu to robí dobre stavy, tak čo si zoberie z tohto celého? Alebo mu povie je to super, rob to. Vieš, to sú také pomôcky, ktoré si ten puberťák k srdcu nezoberie. Ale ak ty mu dokážeš dať niečo zo seba, že: „Počuj, Andy, ja viem, že to, čo robíš, ťa robí šťastným a možno ti to zarába peniaze tie drogy a si v partii, kde to funguje, ale ja som to takisto v minulosti vyskúšal takisto som mal ľudí okolo seba, ktorí to robili. Najlepšieho kamaráta, ktorého som stratil kvôli tomu, lebo si myslel, že je to iba vyskúšanie a nikto do tých drog nešiel s tým, že ide to robiť a chce byť závislý, išiel to vyskúšať a tam to končilo.“ Proste si myslím, že by som vedel mladým ľuďom pomôcť, pretože viem, čo zažívajú v rôznych smeroch.“

Je niečo, čoho sa bojíš v živote?

„Ja sa vždy bojím neúspechu. Lenže to ma neodrádza od toho, aby som to neurobil. Stále je tam nejaký strach, že čo keď to bude úplne zle. Čo keď teraz ma tí ľudia budú brať: „Ty kokos, však máš 17 rokov a chceš ísť niekomu pomáhať? Však ty nemáš žiadne skúsenosti, nemáš žiadnu prax.“ Že taký ten neúspech, ako to ľudia zoberú. Akože aj tak by som do toho išiel, ale taký ten vnútorný strach by bol z tohto.“

ČO viac prezradil náš hosť? Viac hore vo videu!!!

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here