Kristína Kövešová (investigatívna novinárka): Hrdinka, ktorej ide o život: Na stope zlodejom, pedofilom aj narkomanom.

Toto chce naozaj guráž čomu sa ty venuješ. Je to naozaj to, čo ťa napĺňa v živote? To, čo si si vždy vysnívala? To, čo chceš robiť?

„Ja som na to prišla samozrejme nejakým tým časom, že toto je to, čo ma presne napĺňa a tiež musíš dozrieť do takého štádia, aby to prišlo. A ja som rada, že to prišlo a že som pochopila, že naozaj toto chcem robiť, lebo práca novinára by nemala byť o egu a o nejakom tom pretŕčaní, ale tie médiá, tá televízia majú naozaj moc meniť tie životy k lepšiemu a to je to, v čom som sa ja našla. Kedy som dostala taký ten pocit, že takto sa dá svet urobiť krajším. A vieš, keď ty ideš po ulici a teraz niekoho stretneš a ten človek ťa objíme a ti povie: „Ďakujem, Kikuš,“ tak je to viacej ako všetky peniaze.

Kde berieš na to tú odvahu?

„Ja neviem, ja som sa tak narodila. Ono to proste nejako prišlo samo. Mňa sa veľa ľudí pýta, že či sa naozaj nebojím, či nemám strach, ale ja počúvam svoje vnútro, počúvam svoju intuíciu a začala som robiť to, čo chcem robiť a začala som byť sama sebou. Prestala som sa dávať do takých póz. Som taká, som taká, tak budem taká a keď mám pocit, že to chcem urobiť, tak to urobím. Riadim sa svojou dušou.“

To, čo robíš, to, čomu sa venuješ je naozaj veľké riziko. Nasadzuješ veľakrát nie len ty, ale samozrejme aj kameraman, s ktorým tvoríš tím a ste štáb, nasadzuješ veľakrát aj svoj život. Nemáš strach, že ti naozaj niekto ublíži?

„Ja to beriem tak, že keď idem na tú výrobu, samozrejme musíš do určitej miery racionálne myslieť, sledovať okolie, kto ide za tebou, aké auto, mať nejaké únikové východy. Samozrejme vždy mám urobený taký nejaký racionálny backup. Na druhej strane som si plne vedomá toho, že sa môže stať čokoľvek, ale je to moja voľba. Ja som sa rozhodla, že to chcem robiť a musím s tým počítať. Možno to vyznie zvláštne, ale ja som si povedala, že keď raz budem na smrteľnej posteli, tak ja chcem ten život žiť. Ja ho nechcem prežívať a chcem robiť naozaj to, čo cítim. A možno, že to je taká tá odpoveď na to, čo sa ty pýtaš.“

Keď sa tak pozrieš dopredu, čo je tvojim životným poslaním? Je niečo, čo by si chcela špeciálne na tomto svete vytvoriť, zanechať? Rozmýšľala si nad tým nejakým spôsobom cielene, alebo je to skôr ten pocit, ktorý ťa ženie do tej dennodennej práce?

„Ja viem, že chcem ľuďom pomáhať. Akýmkoľvek spôsobom. To je to, čo ma momentálne napĺňa. Ja keď som na to prišla, že toto je to, čo mňa baví a kde máš taký ten pocit zadosťučinenia, keď si povieš, že má to význam. Preto ja nemám problém sa zobrať v noci a ísť na sledovačku, alebo nemám problém byť niekedy veľmi veľa hodín v práci, lebo cítim, že to mám robiť. Ja som prestala uvažovať racionálne, čo ako žena si môžem dovoliť…a idem naozaj pocitovo, intuitívne.“

A ako prekonávaš také tie náročné okamihy, bolestivé okamihy, kedy nie všetko ide napríklad podľa plánu, ako by si chcela?

„To sa deje pravidelne, keď máš nejaký prípad a teraz sa nepodarí ho nejako dotlačiť, ale vždy je to tak, že ja keď mám nejaké to ťažké obdobie, napríklad sa ti nepodarí nejaká kauza a teraz ja si poviem si smutná, jasné že som smutná, prežívam to. Veľakrát sa tak zoberiem, že chcem byť sama a teraz sa idem niekde prejsť, ale vždy to ten vesmír urobí tak, že ja niekoho stretnem, príde nejaký človek, ktorý sa na mňa usmeje a mi povie: „Kikuš, ďakujem.“ Alebo ma objíme a v tom momente mne príde: „Ježiš, Köveška, prestaň sa ľutovať, prestaň tuto robiť drámy, nakopni sa a choď, lebo tí ľudia sa na teba spoliehajú a bojuj ďalej.“ Čiže ono vždy je to podľa mňa tak zvláštne riadené zhora a ja to iba počúvam a fungujem tak, ako mám. Aspoň dúfam.“

Vráťme sa trošku do minulosti, do toho detstva alebo do toho obdobia ja puberty… Už vtedy si inklinovala práve k tomuto poslaniu? Že jednoducho pomáhať ľuďom a následne to smerovať práve k tej práci investigatívnej novinárky alebo si sa chcela uberať úplne iným smerom?

„Ja keď som bola dieťa, tak ja si to teraz uvedomujem, že som mala veľkú výhodu, že mňa rodičia učili, že nikdy neklam. A oni si ani neuvedomili, aký prúser s tým spravili, lebo som im párkrát  doniesla trojky zo správania. A to iba kvôli tomu, že som povedala pravdu, lebo ja keď som si myslela o tom učiteľovi alebo profesorovi svoje, tak som mala tú potrebu mu to povedať. Alebo keď sa niečo dialo a potom mi nemohli povedať nič, lebo keď mi povedali, že si drzá, hovorím: „Nie som drzá, ja mu hovorím pravdu. A keď je proste taký, tak je proste taký.“ Čiže tam som sa ja naučila hovoriť tú pravdu a bojovať a ja naozaj som nikdy neklamala. Mňa sa napríklad mama opýtala, že: „Kde si bola?“ A ja hovorím: „Ja som sa opila.“ „A čo teraz robíš?“ „Tancujem na stole.“ To boli asi také tie pubertálne veci a mama si povedala: „Tak aspoň mi povie pravdu a viem, čo robí.“ Nikdy som nemusela zatajovať, ako niektoré deti. Čiže podľa mňa tam to začalo, ale vôbec som nefungovala na tom princípe, že chcem ísť do telky a chcem vlastne robiť novinárku. Do toho som musela dozrieť a do televízie som sa dostala úplnou náhodou.“

Pred nedávnom si bola ocenená úžasným ocenením Slovenka roka. Považuješ to za úspech?

„Ono je to pre mňa úspech, lebo je to úspech ľudí. Ja keď som tam stála a či proste bol OTO alebo Slovenka, pre mňa to bol ako zázrak. Mňa by to v živote nenapadlo. Naozaj, keď chodíš po tých uliciach, tak ja nie som žiadna celebrita. Ja som úplne obyčajná baba a tam sú tie veľké mená, tie celebrity, ktoré sú na tých titulkách a ja nie. A odrazu, či to bolo OTO alebo Slovenka a oni povedali moje meno a mne došlo, že: „Čo? Si robia srandu? To myslia vážne?“ Ale ja som si uvedomila, že toto nie je o mne. Toto je o ľuďoch a ja som videla tú obrovskú silu tých ľudí, ktorí ako keby stoja za mnou a ja som taký prostriedok, ktorý sa iba snaží možno meniť tie veci k lepšiemu alebo nejak pomáhať. Čiže preto ja stále hovorím, že či OTO či Slovenka, to je ich. To patrí ľuďom. To je proste symbolom nejakej spravodlivosti alebo niečoho, za čo sa snažíme na Slovensku bojovať.“

A čo ty sama považuješ za úspech?

„Čo sa týka práce, tak určite ľudí. Že sa zmobilizovali. Toto, že naozaj som videla tú silu, že sa niečo mení. Keď ja idem po ulici a mne povedia, že: „Kikuš, naháňam zlodejky.“ Hovorím: „Fakt?“ Ja ti idem po meste, začnem niekoho naháňať a teraz muž, čo ti predáva pouličný časopis dá dole vestu, chytí ten časopis a začne utekať. A ja sa ho pýtam: „Prečo to zlatíčko robíš?“ „No vieš, lebo ja som videl, že to robíš aj ty a ja chcem, aby tá Bratislava bola fajn, aby sa tu ľudia nebáli.“ Že tí ľudia preberajú tie vzorce a tí ľudia sa snažia a tí ľudia bojujú. Ja by som bez nich neurobila nič. Ja iba môžem ukázať, čo sa deje, ale to, že tí ľudia sa zmobilizovali a snažia sa pomáhať, snažia sa bojovať a možno majú menej strachu u nás na Slovensku.“

A v rámci teba samotnej… Čo ty považuješ za úspech?

„V súkromnom živote? V mojom živote…že som našla samú seba. Že som pochopila, kto som…za čo som nesmierne vďačná, že som možnože zvládla taký ten súboj toho ega, s čím bojujeme každý deň a že som si uvedomila a prijala som to, aká som. Že som pochopila, prečo som na tomto svete. A zo súkromia za ľudí. Za svoju rodinu, za všetkých dobrých ľudí, ktorých mám pri sebe, lebo to je to najväčšie bohatstvo. Ja ich strašne ľúbim všetkých.“

Na tebe je vidieť, že ty doslova svojou prácou žiješ. Veľakrát tvoja práca sa dostáva aj do tvojho súkromia aj medzi tvojich blízkych, medzi tvoju rodinu, medzi tvojich priateľov. Ako ty dokážeš sa vyventilovať, vypnúť, načerpať energiu? Čo preto robíš? Lebo ty ideš na 100% a čokoľvek robíš, či je to tvoja práca alebo či sú to aj iné projekty, veď koniec koncov nie je to len tá investigatíva, ale venuješ sa aj takým tým lifestylovým témam, ako je na príklad hodnotenie hotelov pre Teleráno. Kde čerpáš tú energiu a ako sa dokážeš ty nejakým spôsobom nabiť na 100%?

„Keď zažívaš veľmi veľa zla, ja sa priznám a je to asi pochopiteľné, že ti príde zle. Na tej výrobe máš ten adrenalín a funguješ a potom si sadneš, ten adrenalín opadne a dôjdu ti tie emócie. To zlo, ktoré vidíš, ten smútok…jasné, že ti to chodí do hlavy, ale ja som sa naučila, že musím vypnúť, lebo sa stávalo, že potom v noci nespíš a samozrejme sa budíš a vnímaš to. Ale ja potrebujem zase veľmi veľa dobra pri sebe. Čiže práve preto mám okruh tých dobých ľudí. Ja stále objímam ľudí, stále ich chytám. Že ja potrebujem tú energiu ako dostávať aj dávať. Milujem zvieratká. Ja mám veľmi veľa zachránených zvieratiek doma u tatina. Mali sme dvadsať mačičiek, u mamini sme mali teraz štyroch psíkov, chodím na koníky, idem sa vyjašiť na motorky, lebo to je život, sloboda pre mňa…adrenalín potrebujem. Ja mám rada rýchlosť a všetky tieto veci. Veľa cestujem a ja som veľmi taký ten spontánny, lebo stále tvrdím: „Žite.“ A mňa keď niečo napadne, že: „Čo keby som zajtra išla tam a tam?“ Zoberieš motorku a ideš a žiješ a užívaš si ten prítomný okamih, tú chvíľu, lebo ty nevieš, čo bude zajtra a čo sa udeje. Čiže ja som prestala plánovať a snažím sa načerpať, lebo keď ja som okay a som v pohode, ja to dokážem dávať ďalej. Akonáhle ja som rozhodená, som smutná, som nervózna alebo riešim niečo, tak to nedokážem dávať ďalej aj tým ľuďom.“

Ty si neskutočne silná osobnosť. Už sme si spomenuli, kde čerpáš energiu, kde čerpáš svoju silu… Ja tak ešte predsa len zavŕtam do tvojho súkromia… Sú aj situácie, kedy si naozaj nahnevaná, naštvaná a že si to aj vybiješ na niekom zo svojho okolia?

„Ono sa to niekedy stane, lebo ja som levica. Čiže ja som niekedy taký ten malý jedoš, že keď ma niečo vytočí a ono ti príde tak pár impulzov…polícia niečo neurobí, tento neurobí tak, toto mám zle natočené, teraz niekto niečo spraví, ale ja to nedusím v sebe. Čiže sem tam sa mi stane to, že akože vybehnem, že som nepríjemná, že si šteknem, ale mne to potom v tej chvíli dôjde, že: „Čo si to urobila?“ A mne dôjde, že toto nie som ja, bola to nejaká prebratá energia, ktorú som nemala a ja potom prídem za tými ľuďmi alebo im napíšem alebo im zavolám, že: „Prepáč, je mi to ľúto. Vieš, toto ma naštvalo…“ Nie som typ, ktorý sa háda. Neznášam hádky, nedokáže sa hnevať. Ja si tak šplechnem, ale hneď to v podstate dám späť.“

Pár mesiacov dozadu sme sa rozprávali na tému bezdomovci. Si mi hovorila, že si s nimi fungovala, zisťovala, že ste chceli nejakým bezdomovcom pomôcť. Tú pomoc ja stále od teba cítim vo všetkých rôznych oblastiach, že ty si ako taký anjel, ktorý chce pomáhať na všetkých stranách, na ktorých to ide. Len bohužiaľ nie vždy to ide a nie vždy tí ľudia chcú. Prečo napríklad podľa teba tí ľudia, ktorí sú bez domova, nechcú častokrát ani pomôcť?

„Je to častokrát voľba tých ľudí. Ja hovorím, že ja môžem pomôcť, ale vtedy, keď ten človek chce alebo keď si pomoc vypýta. Akonáhle ten človek nechce pomôcť, ja mu nemôžem ďalej dávať a tým pádom som začala robiť to, že proste nie. Ale niekedy pomôžeš iba informáciou. Proste, že mu povieš nejakú informáciu, ktorú on dostane a je na ňom, ako on zareaguje na tú informáciu. Keď tí ľudia nechcú pomôcť alebo proste nevnímajú a štekajú, je to ich voľba, je to ich nejaký aktuálny stav, ktorý majú. Ja nazanevriem, možno sa stretneme zase o nejaký čas, kde to môžeme znova vyskúšať a možno príde to obdobie, kedy o tú pomoc požiadajú. Každý jeden z nás žiadame o pomoc.“

 

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here