Lenka Šoltésová, podnikateľka: Run in bubbles: Neopísateľný športový zážitok (aj) pre nešportovcov!

Lenka Šoltésová

Venuješ sa športu, pohybu, zdraviu, farbám a to všetko má takého spoločného menovateľa a ten sa volá joga. Joga, zdravý životný štýl… Čo ťa k tomu priviedlo?

„Celý môj život bol nejako tak prepletený športom. Či už je to v detstve, kde v podstate môj otec robil záchranára v Tatrách, potom sme začali so zimným športom, začali sme lyžovať, skialp a tak ďalej. No a teraz, keď ma čaká najväčšie rozhodnutie v mojom živote a to povedať „áno“ môjmu budúcemu manželovi, ktorý je bývalý profesionálny futbalista, tak opäť som do toho vhupla nejako tak športovo.

Život u rodičov, ktorí aktívne športujú alebo profesionálne športujú nemusí byť vždy ten najľahší a najjednoduchší. A to sme sa vlastne aj my rozprávali, že cesta tvojho života a inšpirácia v tvojom otcovi, ako sa aktívne venoval maratónom, ťa viedla aj k idei, ktorou si vlastne vytvorila pomerne atraktívny produkt, atraktívne eventy pre ľudí, ktorí nie sú až tak aktívni športovci, ale aj niekde vnútri cítia, že by chceli športovať, ale nevedia, ako začať. Čiže ako to je?

„Ono je to tak, že keď niekto jednoducho natrafí na športovca, ako bol a je môj otec… Ten športovec možno nevie úplne tak, že ideálne namotivovať to dieťa, tak potom sa stane to, že buchnete lyžami…a ja už viac nelyžujem. Že jednoducho nechcete ísť behať, pretože nevládzete a jednoducho ten človek tým, že je nastavený na ten vrcholový šport, tak nevie to nejako vybalancovať tak, aby namotivoval aj toho začiatočníka. No a to bol môj prípad. Tak, ako som to vnímala vtedy, že je to úplne zlé a už nelyžujem, lebo fakt to je tak strašne silné vo mne… Ja keď si spomeniem, že môj otec jednoducho zvládol vyšľapať skialpom hore na Chatu pod Soliskom za 20 minút…mne to trvalo 3 hodiny s plačom hore a dole som už ani nevládala zlyžovať. Tak toto je naozaj silné. Toto ešte nevie nejako prekonať a ešte mi to bude trvať. Ale tam bolo to gro, ten základ, kedy som si uvedomovala už potom čase, že chcem športovať, chcem niečo pre seba robiť a prečo sa mi niektoré športy jednoducho priečia a nechcem. No a vtedy som prišla na to, že asi to je niečo, čo sa stalo niekedy v minulosti a začala som si uvedomovať, že naozaj v dnešnej rýchlej dobe je podľa mňa veľa takýchto prípadov, kedy možno ten rodič si uvedomuje, že teda on potrebuje nejakým spôsobom ten šport mať vo svojom živote, lebo veľa pracuje, má málo času a tak ďalej. Musí niečo robiť pre to svoje telo a už sa nestačí ako keby sústrediť ešte aj na to, že ak ma niečo baví, tak o idem odovzdať aj tomu svojmu dieťaťu. Čiže my sme začali pracovať s touto myšlienkou. Prioritná bola tá rodina. Vtedy vznikol projekt Farbám neujdeš, kedy sme prepájali rodinu, mladých a vytvárali sme im beh na 5 kilometrov, ktorý podľa mňa zvládne aj taký ten nebežec, s tým, že sme nemerali čas, nemerali sme žiadne hodnoty alebo niečo. Bolo to neobmedzené, čo sa týka veku. Čiže od 0 do 100+ a jednoducho malo to veľký úspech. S tým, že sme ešte rozmýšľali, že ak to má byť beh na 5 kilometrov, tak tam musíme predať ešte niečo, čo naozaj v tých deťoch alebo v tej rodine vyvolá ten taký podnet, že: Tak tam ideme, toto je niečo iné, toto jednoducho bude fungovať. A preto sme tam dali práškové farby.“

Ty si sa pustila do projektu, ktorý určitým spôsobom súvisel so športom, s behom. A povedzme si otvorene…takých rôznych podujatí je tu množstvo. Neodhovárali ťa iní, že: Čo blázniš. Načo sa do toho budeš púšťaš, veď to takých behov, takých aktivít je tu množstvo?

„Určite. To boli asi podľa mňa prvé dva roky. Moja mamka ani prvé dva roky nevedela, čo robím. Ja som totižto z Prešova, fungovala som tu v Bratislave…tak vedela, že niečo skúšam, ale podľa mňa vždy si to tak predstavovala: Dobre, tak vyskúša a potom sa vráti niekde zase za počítač do kancelárie. Čiže ani sme to doma nejako nerozoberali, ale už teraz vidí, že asi sa tu niečo tvorí, niečo, z čoho sa dá aj vyžiť a čo je nejakým spôsobom aj hodnotné a niečo to prináša aj ľuďom. Ale…áno, bolo to tak. Jednoducho ľudia na to neboli zvyknutí.

A potom, kde si nabrala tú odvahu? Alebo čo spôsobilo, že tvoj projekt, alebo tvoje projekty sa stali tak úspešné a že nezanikli?

„Ja si myslím, že to máme dobre vybalancované. Všetko. To znamená, že či už tá biznisová stránka, ktorá musí byť dobre postavená na to, aby nejaký projekt na Slovensku prežil, lebo je veľa projektov, ktoré zaniknú a je to práve pretože….tam podľa mňa zlyháva ten obchod. Čiže mať to na začiatku dobre biznisovo naplánované. Mať to naplánované tak, ako to máme my, na pár rokov, že teda kde sa to musí posúvať, v akom štádiu to musí skončiť, aby to fungovalo ďalší rok. A najmä, keď sa tak pozerám na celý ten trh, my sa nebojíme dať ľuďom viac. To znamená, že aj za menej peňazí, na čo sú ľudia zvyknutí na Slovensku platiť teda za eventy. Fakt sa im nebojíme dať bohatý štartovací balíček… Ja som videla napríklad konkrétne v projekte Farbám neujdeš, som videla to, čo sa deje v zahraničí. Že jednoducho som tam videla zóny, kde už nebola farba, ľudia sa hádzali po zemi… To som videla napríklad aj v Českej republike, tak som si povedala: Okay, budeme musieť zainvestovať trošku viac do farieb, ale efekt to bude mať ten, že nebude žiadna negatívna nejaká emócia z toho projektu. A to sa držím tejto nejakej idei, že jednoducho všetko musíme robiť tak alebo všetko musí byť pripravené tak, aby ani jeden človek neodišiel s nejakým negatívnym feelingom v rámci toho športu. Pretože potom jednoducho sa nám nepodarí z dlhodobého hľadiska urobiť to, čo chceme. A to namotivovať nešportovcov, aby ďalej športovali.“

„Toto je nádherná idea. Namotivovať nešportovcov, aby športovali, pretože my vieme, že pohyb je absolútne základom toho, aby tá biochémia, anatómia…tá bytosť naša fungovala jednoducho lepšie a tvorila dostatočné množstvo energie. Ja vypichnem z toho, čo si povedala alebo teda zhrniem to, čo si povedala aj pre našich divákov. To, čo ma fascinuje na tej tvojej odpovedi, že si povedala, že musí to byť biznisový model, musí to byť biznisovo schopné prežiť, pretože veľa projektov vzniklo, ale zaniklo. Ten projekt znie fantasticky. Nemala si strach?“

„Nie. To je jediná vec, čo mne chýba.“

Ako si to dokázala, že si ten strach nemala? Čo si mala namiesto toho strachu? Ako je to možné, že ľudia ti hovorili v okolí, že určite sú tam riziká… Ako si ho prekonala?

„U nás v agentúre to funguje tak… Ja nemám strach a ja idem do všetkého, čomu verím. Podľa mňa práve preto vznikajú tie projekty a podľa mňa práve preto sa tie… Ja verím tomu, že tie projekty budú nesmierne úspešné nielen Slovensku, ale aj za hranicami. A to práve preto, lebo mne to proste v hlave sedí, mne to celé do seba zapadá. Ja som bežec na dlhé trate. Ja to budem držať. Mne to musí len dávať biznisový zmysel nejako tak dlhodobo a ja vydržím a viem, že to bude fungovať. A to je jediné, čo ja mám a zvyšok… Ako samozrejme sú ľudia v mojom okolí, aj moja najbližšia osoba, čo je teda môj budúci manžel, tak sú to ľudia, ktorí ma brzdia, ktorí mi hovoria: „Ale toto nie až tak úplne sedí,“ a vtedy sa ja tvárim, že nepočujem a vtedy sa snažím, že: „Okay,je tu asi nejaký problém, tak mi skús dať nejaký návrh, ako to vyriešiť,“ ale to, že by mi niekto niečo škrtol, tak to u nás nie je. A to je podľa mňa práve to, prečo som ja začala, keď som mala 23 rokov a prečo je to tak, ako to je. Ja si to myslím, pretože mne tá odvaha naozaj nechýba.“

Takže ani ty si nemala ani raz takzvané momenty…a to sú tie momenty, kedy si si povedala večer po ťažkom dni, že: Toto je posledná akcia a viac už do toho nejdem.

„Povedala.“

Dôvody?

„Ak boli nejaké negatíva, pretože ja naozaj venujem každému projektu každý svoj jeden deň, každú minútu, ktorú žijem, ktorú fungujem. Nemám deti, takže sa tomu môžem venovať naplno a chcem ten čas, kým tie deti nie sú, využiť na to, aby som potom mohla byť spokojne doma, lebo nie som karieristka. Ja nepotrebujem mať tak nejak, že byť zahltená prácou. Chcem mať rodinu, chcem, aby moje deti mohli pracovať na mojich projektoch, byť súčasťou tímu…nie, nie, nie…ale proste chcem vychovať dobrých ľudí, ale na to musím mať aj ja dobré podmienky. To znamená, že musí tá firma nejakým spôsobom byť stabilná… Ale boli také momenty. Ale je to pre mňa len taký blockout, ktorý ja potrebujem predýchať a potom idem ďalej. Neoddávam sa tomu. Aj ľudia v mojom okolí, teda aj moji kolegovia vedia, že ak niečo je zle, tak ja to s nimi ani neriešim. Ja potrebujem ísť domov, predýchať to a potom sa vrátim naspäť a väčšinou, keď napríklad aj ľudia v našom tíme robia chyby, tak som ten typ nadriadeného alebo šéfa, ktorý nechá toho človeka predýchať to, spísať si aké boli tie chyby a nájsť v tom procese ten moment, prečo sa tá chyba stala. Ja som proste zástanca toho, že aj ja robím chyby a urobila som ich neskutočné množstvo, pretože nebola som z podnikateľského prostredia. Musela som sa naozaj všetko naučiť sama na svojich nejakých takých failoch a to sa snažím potom dávať aj tým ľuďom, lebo proste to ťa nemá kto naučiť. Toto je len život.“

Ty si naznačila, že si taký začiatočník v tej joge, ale každopádne si sa musela veľa vzdelávať. Akým spôsobom si na to šla?

„Ja mám rad vzdelávanie v praxi. Ja moc akože nečítam. Nie som ten, že teda s knihou… Ja mám jednu knihu, ktorú nosím už dva a pol mesiaca v taške stále nonstop, prekladám ju a stále si hovorím, že: „Okay, dnes mám meeting o jedenástej ďalší o jednej, tak zostanem tam, kde som bola, ten druhý si dám na tom istom mieste alebo teda u nás v kancelárii a otvorím si knihu.“ Nevyšlo mi to zatiaľ. Možno to príde, ale ja som naozaj človek, ktorý dáva na prax. Čiže keď som sa rozhodla, že ideme robiť jogu, lebo som to nejakým spôsobom vnímala, že je to potrebné, tak som sa začal stretávať s ľuďmi. A mňa najviac baví ľudí počúvať, vyťahovať si to, čo oni hovoria veľmi prirodzene, lebo keď sa podľa mňa človek otvorí a keď začne rozprávať o niečom, čo ho baví, tak ako ja, tak vie povedať, pokiaľ sa úplne nekontroluje, vie povedať hrozne veľa. A to v tých knihách neviem či by som sa niekedy dočítala. Lebo my tie eventy máme naozaj postavené na emócii a pre mňa je emócia to, čo zo seba človek dá, ktorý je naozaj od hlavy po päty oddaný danému cvičeniu.“

Ja sa vrátim k tej knižke, ktorú čítaš. Prečo ju chceš prečítať?

„Pretože je to kniha, ktorá o biznise, ktorá hovorí o tom, ako zefektívniť biznis a podobne. No a ja som za tých  rokov, čo podnikám ešte neprečítala žiadnu knihu. Ja som naozaj do toho vhupla tak, že som si povedala: „Však to bude v pohode.“ A tak si hovorím, že všetci čítajú, všade to píšu, že proste každý by mal prečítať nejaké knihy a nejako sa dovzdelávať, takže pre to.“

 

 

 

Štartujeme!Sledujte tretiu časť novej inšpiratívnej nálože s úspešnými.Každý týždeň nové diely! Zadajte svoj e-mail a po zverejnení každej novej časti vám dáme vedieť medzi prvými:


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here